B o b u r n I n g b o L a L ig I


Download 0.69 Mb.
bet1/7
Sana08.07.2018
Hajmi0.69 Mb.
  1   2   3   4   5   6   7

Baxtiyor  Omon

B O B U R N I N G  

B O L A L IG I

(hikoyalar,  esselar)

G ‘a fu r  G lu lo m   n o m id a g i 

n a s h r iy o t- m a tb a a   ijodiy  uyi 

T o s h k e n t —2002



&дзЛ

84  (5u)


O m on,  B axtiyor.

0 - 5 7  

B o b u r n i n g   b o la lig i:  ( H i k o y a l a r ,   e s s e la r ) .  -  Т.: 

G ‘. G ‘u lo m   n o m id a g i  n a s h r i y o t - m a t b a a   ijodiy  uyi, 

2 0 0 2 .-  104  b.

Y o z u v c h i  va  n o s h i r   B a x tiy o r  O m o n   « Y u ra к  o g ‘riqlari», 

« U m r   d a f ta r i» ,  «S iyosiy  y e t a k c h i n i n g   n o t i q l i k   m a h o r a t i » ,  

« N o tiq n in g   nufuzi»  kitoblari,  j a h o n   a d ab iy o ti  zab a rd a st  n a - 

m o y a n d a la ri  J e k   L o n d o n ,  L ao   S h e ,  Lev  T o ls to y d a n   o ‘girib 

c h o p  etilgan  tarjim alari  orqali  Sizga  yaxshi  tanish.  Lining yangi 

k itobida  b o y   o ‘tm ish   m e ro sim izg a,  bugungi  k u n n in g   en g   m u -  

h im ,q iziq arli,  o ‘yga  to ld ira d ig a n   v o q e a -h o d is a la rig a   sin c h k o v  

n a z a r   ta sh la n a d i.  M u h im i,  y o zu v ch i  o ‘zi  k o 'r g a n ,  bilgan  va 

ajib taassurot qoldirgan  m a v z u la m i o ‘ziga xos badiiy b o ‘yoqlarda 

yoritishga  h a ra k a t  qiladi.

« B o b u r n i n g   b o la lig i»   h i k o y a l a r   va  e s s e la r   k ito b i  S iz n i 

o ‘ylashga  va  m u s h o h a d a   etishga  c h o rla y d i,  d e g a n   u m id d a m iz .

Taqrizchilar:  yo zuv chi,  X a lq a ro   A h m a d   Yassaviy  m u k o fo ti 

s o v r i n d o r i   M ahkam   M ah m u d ov,  0 ‘z b e k i s t o n   Y o z u v c h i l a r  

u y u sh m asi  a ‘zosi  L atif  M ahm udov.

BBK   8 4 (5 У )

4702620201-14 

M  3 5 2 (0 4 )  -  2002

grif 2002

©   B a x tiy o r  O M O N

G ‘a f u r  G 'u l o m   n o m id a g i 

n a s h riy o t-m a tb a a   ijodiy 

u y i,  2 0 0 2   y.

ISBN 5-635-02138.-7—



r, 2 

I  A lish er  N. J  ciy

2 0 Ы — „ 

пот'.«


O ’z b e k isto n .  -

Onam  R a ‘no  Ikrom  qizining 

qutlug‘  xotirasiga  bag'ishladim.

M u a llif

HIKOYALAR



BO BURNING  BOLALIGI

Yosh  Z a h irid d in   kechagi  xabarni  eslab,  o ‘zini 

behol  sezdi.  “Ajab  dunyo  ekan,  —  deya  o ‘yga toldi  u 

kichik  m ushtchalarini  iyagiga  tirarkan.  —  It-m ushuk 

b o ‘lib  y a sh am o q d an   ne  m u d d ao ?  M adad  berish 

o ‘m iga qondoshlar bir-birining yuziga oyoq bossa-ya. 

Bu  qiziq  b o ‘ldi-ku?!”

Z ahiriddinning  bugun  kayfiyati  chog1  em as  edi. 

Saroy ahliga javob b o ‘lgach,  ustozini qoshiga chorladi. 

M aqsadi  ko‘nglida  yig‘ilgan  son-sanoqsiz  jum boq- 

laming sir-sinoatidan voqif bo‘lmoq.  Odamizod hayoti- 

da qaltis, og‘ir soniyalarda dono maslahatgo‘yga tashna 

b o ‘ladi.  M avlono Xoja Abdullo podshozodaning yaqin 

m aslahatgo‘yi,  suyanchig‘i.  A ncha  vaqt  Um arshayx 

xizmatida b o ‘lgan bu kishi tanti va m ard,  uning xoliso- 

na fikrlarini  o ‘ziga bajonidil qabul qiladi.

—  M avlono,  am akim ning  m urodi  sizga  ayonm u? 

—  an ch a  sukutdan  so‘ng  so‘zladi  Zahiriddin.

—  Ha,  bo4am ,  — dilini ochdi  Mavlono.  —  Ahmad 

M irzoga  qarashim   andak  boshqa  edi.  N a  iloj...  — 

ustozning mushtlari g ‘azabdan tugildi.  —  Shohlam ing 

niyati  yaxshilik  urug‘ini  sochm oqlik  em as  ekan?

3


—  Yaxshilikni ju d a-ju d a  istardim ,  ustoz.

—  Sizning  m urg‘ak  qalbingiz  hali  toptalm agan, 

toza.  A m m o g ‘anim laringiz  orzularingizni toptashsa- 

chi?  Harqalay,  jim   turmassiz?

— Alarga zarba bem rman!

—Borakallo,  azam at.  A m m o  shuning  o ‘zi  qon 

to ‘km oqlik  em asm u?  H a,  podshohlik  dunyodagi  eng 

mushkul ish.  Siz b o ‘lsangiz endigina o ‘n ikkiga qadam  

q o ‘ydingiz.  E h ,  erta n g i  ja n g g u -ja d a ld a   m inglab 

navkarlarim izning  yostig‘i  quriydi.  O nalar,  begunoh 

norasidalarning  sizni  ham   qarg‘ashlarini,  dod-faryod 

chekishlarini  ko‘z  oidingizga  keltirasizm u,  o ‘g ‘lim? 

K ecniring,  m eni.

—  U stoz,  ne  qilm og‘im  darkor?  Ayting!

—  Amakingizning  shum   niyati  —  himoyangizdagi 

jannatm akon  yerlam i  ilgiga  olm oq.  Siz  uni  m a g iu b  

etm og‘ingiz  lozim.  O tangizning  uzoq  yillik  zahm at- 

larini ko‘kka sovurmasin.  Pin komil m adadkor b o ‘lgay, 

sizga.

—  M enga  ishoning.



—  Is h o n a m a n ,  o ‘g ‘lim .  E n d i  m en g a  ru x sat. 

Aytganday, jangdan oldin  Eson  Davlatbegim  oldidan 

o ‘ting.  M om ongizning  duolari  q ilichdan-da  keskir 

b o ‘lg‘ay.

M avlono  Xoja  Abdulloh  ta'zim   bajo  aylab,  chiqib 

k e tg a c h ,  Z a h ir id d in   a lla m a h a lg a c h a   u x la m a d i. 

U stozning  achchiq,  lekin  haq  gaplari  uning  xayolini 

chulg‘agandi.  “ Shohlar yaxshilik urug‘ini  sepmaydi!” 

N ahotki,  um rining  oxiriga  qadar  yaxshilik  qilm oq 

q o ‘lidan  kelmasa?!

* * *

Ikki  k u n d irk i,  E son  D av latb eg im  



h alo v atin i 

yo‘qotgan.  U ning vujudi  zirqirab  og‘rir,  ichida  shum

4


A h m ad   M irzo g a  la 'n a tla r  o ‘q ird i.  C h o r  g ird id a 

xonliklar tish qayrayotganda kuchi jiyani Zahiriddinga 

yetibdi-da.  O na suti og‘zidan ketmagan norasidaga qo‘l 

ko‘tarishning  oqibati  yaxshi  b o ‘lmaydi.

X ona  eshigi  tuyqusdan  ochilib,  ostonada  shohona 

libosda  Z ahiriddin  chaqnoq  k o ‘zlarini  unga  qadab 

turardi.

—  Keling,  sizni  o ‘ylayotgandim.

—  U lug1  ona,  fotiha  bering!

Eson  Davlatbegim   nabirasining y u z-k o ‘zi,  b o ‘yin- 

laridan o ‘pdi.  Ko‘z oldida kechagina bolakaylarga qo‘shi- 

lib  yurgan  navnihol  o ‘sm ir  em as,  ajabtovur  yigitcha 

turardi.

—  0 ‘g ‘lim ,  siz  tap  to rtm ang.  A hm ad  M irzoni 

xudo  uradi.  Eshitdingizm i?  K o‘nglim  sezib  turibdi. 

Iloyim ,  boshingiz  to sh d an   b o ‘lsin,  g ‘olib  qayting, 

bolam .  —  U lug6  ona  fotihaga  q o 6l  ochdi.  Lablari 

allanim alam i  pichirladi-da,  yuziga  q o 6lini  tortdi.

—  Z a h ir id d in ,  e m d i  m e n in g   n a s ih a tla rim n i 

tinglang:  o 6g 6lim ,  m eni  kechayu-kunduz  kelajagingiz 

o 6ylantiradi.  Jirkanch  zo tlar  sizni  xarob  qilm asin, 

deb q o 6rqam en.  M avlonoga quloq solingiz,  bolam .  U 

xolis,  tadbirkor  odam .  O ram izda  birtalay  g6anim lar 

bor.  Jangdan  eson-om on  chiqing,  bu  haqda  bafuija 

gaplasham iz.  U zoq  o 6ylab  ish  ko‘rishingizga  to 6g 6ri 

keladi.  O q  y o ‘l,  bolaginam L

Kutilgan  o 6sha  m udhish  kun  ham   keldi.  Farg‘ona 

muzofoti osmonida qora bulutlar keza boshladi. Qushlar 

galasi  dahshatni  sezganday  falakni  tark  etdi.  Oradan 

sal  vaqt  o 6tm ay,  atrofni  hayyo-huyt,  ur-sur  sadolari 

qopladi.  Z ahiriddin y o ‘l  ustida tu ra r ekan,  U lug6  ona

5


va ustozi o ‘gitlarini bot-bot cslardi. Yosh shoh tomirida 

g ‘oliblik  zavqi j o ‘sh  urardi.  Ahm ad  M irzoning  esa 

q o ‘li  b a la n d   edi.  Z a h irid d in   b u n d a y   d a h sh a tg a  

tushm asa-da,  bolalik  xayollari  ila  tuproqqa  qorishib 

yotgan  son-sanoqsiz  m urdalar  dahshati  bilan  band 

edi.  U ning k o ‘ngli buzildi.  “ Bas qilinglar,  —  hayqirdi 

shahanshoh.  —  Bas!”  Biroq  u  kechikkan,  lashkar- 

larning k o ‘zi qonga to ‘lgan,  endi  q o ‘shinni  kutilayot- 

gan  xavf-xatardan  asram oq  chorasini  topm oq  lozim 

edi.


Adolat  ham isha  ezgulik  to m o n d a  b o ‘lib  kelgan. 

Tengsiz  m axorobada  baxt  Z ahiriddinga  kulib  boqdi. 

Q ubo1 ko‘prigi yonidagi botqoqlikdan o ‘tishda Ahm ad 

M irzoning yigitlari  falokatga  d u ch o r b o ‘lishdi.  O ch- 

nahor ko‘zlami botqoqlik o ‘z qa'riga oldi.  K o‘za kunda 

em as,  kunida sinadi deganlari  shu-da.  O tlar,  tuyalar, 

behisob askarlar botqoqlikka g uppa-guppa  ag‘anadi. 

A hm ad  M irzo rejasi bir zum da  sarobga aylandi.  «Voh, 

sharm andalik-e?!»  deya  b o ‘kirdi  u.  Q olgan-qutgan 

lashkar jo n larin i  o ‘ylab  qolishdi.  Boshi  egik  A hm ad 

M irzo  sharm andali  sulhga  qonli  b arm og‘ini  bosib, 

o rtig a  rav o n a  b o ‘ldi.  « G o ‘d ak k a  q o ‘l  k o ‘ta rg a n  

k ish in in g   b o shiga  q o ra   k u n   tush g u sid ir» .  Azaliy 

qism atdan  qochib  qutulib  b o ‘ladim i?  Z ahiriddin  bu 

zafardan  ko‘ngli joyiga tushgach,  U lug‘  ona huzuriga 

yugurdi.


—  S hahanshoh  bolaginam !  —  deya  q u ch o g ‘ini 

o c h d i  E so n   D av latb eg im .  —  Sizni  c h in   d ild a n  

m uborakbod  etam en.  Buyuk,  olijanob  voqea  b o ‘ldi. 

X udo  sizdan  m arham atini  darig1  tutm adi.  Otangiz 

arvohi  shod  b o ‘ldi.

‘ Q u b o   -  Q u v a 

5


Zahiriddin momosi oldida ancha qolib ketdi. Yigitcha 

U lu g ‘  o n a n in g   m e h r  t o ‘la  k o ‘zlariga  tik ila rk an , 

negadir  jangda  shahid  b o ‘lgan  qurbonlar  va  o ‘lim 

h a q id a   o ‘ylay   k e td i.  “ O d am   b o rk i,  y a x sh im i, 

yom onm i,  baribir  o4adi,  —  miyasiga  kelgan  noxush 

fikrdan  seskandi  Z ahiriddin.  —  Qiziq,  yaxshilar nega 

o ‘lim ni  chetlab  o ‘tishm aydi-ya?  R o‘param da  tasbeh 

o ‘girib  o ‘tirgan  m om ojonim   ham   kunlar  kelib  hayot 

bilan  vidolashadi” .

Zahiriddin momosining o ‘limini ko‘z oldiga keltirdi- 

yu,  hayajonga  to ‘la  ko‘zlari  yoshga  to ‘ldi.  Tom og‘iga 

nim adir qadaldi.

—  M om ojon,  si-iz-z  ko‘p  yashang,  x o ‘p-m i,  — 

d ed iy u   q o ‘llarin i  m o m o sin in g   yelkasiga  q o ‘yib, 

yig‘lashga tushdi.

—  Y iglayapsizm i,  bahodirim .  N im a b o ‘ldi,  sizga? 

M om ongiz  hali  ko‘p  yashaydi.  Sizdek shahanshohim  

—  ulkan  to g im   bor  ekan,  yashaym an,  bolaginam .

—  A ldam ayapsizm i,  m o m o jo n ?  —  Z a h irid d in  

q iz a rg a n   k o ‘z la rin i  y e n g in in g   b a ri  b ila n   a rtd i. 

Bolakayning  qiyofasi  jiddiy  tus  oldi:  —  Ayting-chi, 

m o m o jo n   —  k e c h a g i  q u r b o n l a r   u c h u n   m e n  

javobgarm anm i?  U lam i  orziqib  kutgan  birodarlari 

m eni  qarg‘ashadim i?

—  Sizni  nega qarg‘ashadi, bolam .  H ar kirn qilmishi 

uchun javob beradi.  Siz xalqni yov bosqinidan himoya 

qildingiz.  G unohingizdan  ko‘ra  savobingiz  ko‘pdur, 

bolam .


—  M innatdorm en,  momojon!

Z ahiriddin  shasht  bilan  o ‘m idan  turdi.

—  Siz  hayot  ekansiz,  ruhingizni  ch o ‘ktirm aym en 

aslo.  Y o n im d a   b o ‘lsan g iz   bas,  h a q q im n i  b erib  

q o ‘ym asm en.

7


—  0 ‘g‘lim,  katta g‘anim ni yengdingiz.  Qadamingiz 

qutlug‘dir,  dem akki... Atrofingizda qora 5Ьафа1аг bor 

ekan,  hushyor b o ‘ling,  shonu  shavkat,  boylik  yo‘lida 

bul  kimsalar  hech  narsadan  tap  tortm aydilar.

Darvoqe,  saroy  davrasida  yosh  shahanshohning 

g ‘anim lari  bor edi.  Toj  kiyish  m arosim idan  so‘ng  bu 

narsa yaqqol bilindi.

Eshik  og‘asi  H asan  Ya'qub  saroyda  uzoq  yillik 

x iz m a tla ri  e v azig a  y u q o riro q   m a rta b a n i  ista r, 

m ushtday  bolakayning  am ri  farm on  berishi  ta'biga 

sira  yoqm asdi.  H asadning  uchqunlari  bor  edi-da. 

U larning  niyati  yom on:  sarosim ada yosh  shahanshoh 

joniga qasd qilish edi.  “Yo rahnamosi Xoja Abdullohni, 

yoinki  o n a  suti  o g ‘zidan  k etm agan  tirm izak n in g  

boshini tanasidan ju d o  qilurm an!”  — deya  ichida qasd 

qilib  yurardi  H asan  Ya'qub.

* * *

Z a h irid d in   g ‘a ro y ib   tu s h   k o ‘rd i.  B ir  z u m d a  



c h a ro g ‘o n lik   o ‘rn in i  z u lm a t  tu n   eg allag an m ish . 

Ajabo,  bu  ne  hoi?  H ad-hisobsiz orzulari  qayda  qoldi 

endi?..  U ning  sirli  hodisadan  aqli  shoshib,  ustozi 

huzuriga chopibdi. C hor-atrof zulmat izmida.  Bahaybat 

daraxtlaru  bir-biriga chirm ashgan devorlar, olom onga 

to l a   maydon,  gashtak  bog‘lar  o ‘m ini  qorong‘ulikka 

bo^hatgan.

Sovuq  sh am o ln in g   uvullashi,  olash aq sh aq n in g  

sh a q q illa sh i  q u lo q q a   y o q m a s,  k o ‘c h a la rd a ,  to r 

yo‘laklarda  yakkam -dukkam   odam lam ing  sharpasi 

eshitilar,  ular  sirli,  ohista  qadam   tashlashardi.  “ Hali 

oqshom   ch o ‘kkani yo‘q edi-ku?  Bu  ne savdo b o ‘ldi?”



U n in g   d iq q a tin i 

b ir  m a n z a ra   o ‘ziga  to rtd i. 

Shahardagi  bozor o ‘rtasida  to ‘p -to ‘p  odam lar gulxan 

atrofida  hech  narsa  b o ‘lm aganday  chordona  qurib, 

suhbat aylashardi.  M ash'alalaming san o g i yo‘q.  M ana, 

ulardan birining yaqiniga keldi.  «Oh, bu g‘animi  Hasan 

Y a'qub-ku?”  U  paytdan foydalanib,  fitna  m aslahatini 

qilardi.


Z ahiriddin  sarm ast  holatda  uzoq-uzoq  yurdi  va 

nihoyat,  ustozi  g o ‘shasiga  kirib  bordi.  Afsus...  ustoz 

o ‘rnida  y o ‘q  edi.  U  falakiyot  siri  va  jo d u   k o ‘zlar 

sehridan  ogoh  b o ‘lgach,  boshi  qotib,  saroyga  y o ‘l 

oldi.  Ortiga  qaytar  ekan,  m ash'alalar  endi  uni  ta ’qib 

qilar,  tobora unga yaqinlashardi...

C h o ‘chib  uyg‘onganida  q o ro n g ^ lik   bag‘rini  xira 

chiroq  shu'lasi  elas-elas  yoritib  turardi.  U  shoshil- 

gancha ichki kiyimda tashqariga otildi. Tun chodrasini 

y o rib ,  o p p o q   lo n g   o q a ra   b o sh lag a n   p alla  ekan. 

«Xayriyat,  tushim   ekan,  —  deb  q o ‘ydi  Z ahiriddin 

hayajonini  bosm oqchi  b o ‘lib.  —  G ‘alati  tush,  ajab 

voqea...»

Sokinlik q o ‘ynida xayollarini yig‘moqqa urindi. 0 ‘y- 

orzularining  adog‘i  benihoya.  Sayroqi  qushlarning 

olislardan  kelayotgan  ovozi  xayollar daryosini  to ‘lqin- 

lantirib  yubordi.

K o‘zi osm onga qadaldi.  Oy yarim ta edi.  “ N echun? 

Ulug6 ona oy yaqin kunlarda to ‘lishadi, demaganmidi? 

Bu  n e d a n   dalolat?!  K e c h a y a m ,  oldingi  oqshom  

kuzatganida-da  shundoq  turgandi,  chog6i?”

0 ‘zicha  nim alarnidir  pichirlaganicha  ichkariladi. 

M om osining  barvaqt  uyg‘onishini  bilardi.  N onushta 

mahali salom-alik qilishardi.  U  odatini buzib,  momosi 

turgan xona tom on burildi.

9


—  Assalomu  alaykum ,  m om ojon.

—  Va-alaykum   assalom.  Keling,  bolam .  H a,  erta 

uyg‘onibsiz?

—  0 ‘zim...

—  F ik r  tu g ‘ild im i-a?  A ytganday,  qaysi  kungi 

she'ringizni oxiriga yetkazdingizm u?..  Barakallo!  Siz­

d a n   u m id im   k a tta .  Siz  ...  —  d e d i- y u ,  b ird a n  

m om osining  ko‘zlaridan  duv-duv  yosh  to ‘kildi.  — 

Otangiz,  sizga  ko‘proq  ixlos  q o ‘ygandilar.  0 ‘lim idan 

oldin  ham   sizni  tarbiyam ga  olishim ni  tayinlagan. 

Inonganim iz  siz,  siz  bolaginam.

Taijdir  o ‘yinlarini  qarang.  Qaysiki  safar  jangdagi 

g‘alaba  oldidan  m om o-nabira  uchrashganlarida yosh 

Zahiriddin  hayajondan  entikib,  b o t-b o t  k o ‘z  yoshi 

qilgandi.  Endi  b o ‘lsa,  Boburiyzodalarning  ulug6i  — 

Eson  Davlatbegim  o ‘zini  tutolm ay  yig‘lam oqda.

—  Q o ‘ying,  m om o,  yiglam angiz?  Kerak  emas!

—  Eh,  suyukli  nabiraginam ,  —  ancha  sukutdan 

s o ‘ng  b o s h in i  k o ‘ta rd i  E so n   D a v la tb e g im .  — 

T o ‘pim izda  m ehr-oqibat  y o ‘qolib  borayotganligidan 

o ‘k s in a m e n .  Y o r - d o ‘s tla r ,  y a q in   q a r in d o s h la r  

shunday  qilgach...  A m akingiz  A hm ad  M irzo n in g  

qilg‘ilig‘ini  ko‘rdingizm u?  Afsus,  afsus,  aqliga  suf-e. 

Yosh  norasidaning  qanotini  sindiram an  deydi-ya. 

Navnihol  bolaning  pokiza,  sof yuragini  keskir  qilich 

bilan  zabt  etib  boMarkanmi?

—  M om ojon,  m eni  tinglang!

—  X o‘sh,  yengilmas  bahodirim .

—  Ajab  tush  k o ‘rdim .  T a'birini  bilm oqqa  ju d a 

oshiqam en.

Z ahiriddin  shosha-pisha  k o ‘rgan  tushi  tafsilotini 

aytib berdi.

10


—  Ha,  o ‘g‘lim ,  yom on  tush  ko‘ribsiz,  —  m om o 

yonida  o ‘tirgan  navqiron  nabirasiga  rostini  aytishga 

jazm   etdi.  —  Sarosimali  kunlar  yaqinga  o ‘xshaydi. 

K o‘nglim bezovta,  bolam.  Siz bulardan c h o ‘chimang.

Eson  Davlatbegim  Bobur  Mirzoga taskin berarkan, 

“ nabiraginam ning  boshiga  y etishm asaydi” ,  degan 

fik r  lo p   e tib   m iy a sig a   k e ld i.  «Yov  o ra m iz d a n  

chiqadi,  bu  aniq.  0 ‘zini  tiklagunga  q ad ar  q o ‘yib 

b e rish sa   m a y liy d i-y a .  K e la jak d a   Z a h irid d in im , 

albatta,  ulug6  odam   b o ‘lib  yetishadi!  Bunga  imoni 

kom il».

Shu  su h b atd an   k o ‘p  o 6tm ay  falokat  yuz  berdi. 

Bobur  eng  yaqin  kishisi,  m aslahatgo'yidan  ajraldi. 

Xoja Abdullohni o ‘ldirishdi. Tushida ko6rgani — o ‘sha 

gulxan  atrofida  uym alashib yurgan jirkanch  basharali 

pism iq  kim salar,  chirkin  H asan  Y a'qubning  q o 6li 

b or  edi  bunda.  Bu  —  xiyonatning  boshlanishi  edi. 

M u zo fo td a  t o 6s - to ‘p o lo n ,  q o n   to 'k is h ,  u r-su rla r 

tobora avjiga  minardi...

Yosh  Z a h irid d in   hasad  va  xiyonat  ko 'p larn in g  

tinchini  buzganligini  angladi,  ijirg‘andi.  “ O h,  dunyo! 

K altabinliklarning  oxiri  borm ikan.  N ahot,  biz  katta 

g ‘anim  oldida bir-birim izning etim izni yeb o'tirsak...» 

U  ulug6  orzular  og6ushiga  ch o 6mgan  boshiga  hatto 

o 6zi  kafillik  bera  olmasligini  anglab,  ajib  bir  qarorga 

keldi:  “ Bas,  o ‘n  bir  yillik  tahlikalar  jonim ga  tegdi, 

—  dedi  o ‘ziga.  —  Bosh  olib chiqib  ketam en.  0 6zimni 

katta  m aydonda  sinab  ko6rurm en.  Yo  ostidan,  yo 

ustidan!”

Bobur Mirzo katta yo6lga otlanarkan, oxirgi marotaba 

Ulug6 ona qoshiga kirdi.  Eson  Davlatbegim  mard, tanti

11


nabirasini uzoq tingladi,  m ushohada qildi, oxiri  noiloj, 

taklifiga rozilik bildirdi.

—  Bahodirim ,  sizga  ne  deyin.  N iyatingiz  qat'iy 

ekan,  ilojim  qancha.  Bular  sizni  nobud  qilishlaridan 

qo ‘rqurm en.  Bu m akondan uzoqlashm og‘ingiz to ‘g‘ri 

b o ‘lur.  Rozim en,  bolam .  Iloyim  shonu  shavkatingiz 

olam ga  yoyilsin.  Xudo  q o ‘llasin,  katta  bobongiz  — 

Tem ur  ruhi  m adadkoringiz  b o ‘lsin.

Eson  Davlatbegim  nabirasiga oq fotiha berdi.  U na- 

da  y ig‘lar,  n a - d a   s h o d la n a r,  y uragi  a lla q a n d a y  

hapriqib,  oqizoqday  b o ‘lib  qolgan  edi.

...  Bobur  M irzo  shorn  qorong‘usida  o ‘ziga  yaqin 

yigitlari  bilan  uzoq, ju d a  uzoq  safarga  yo‘l  oldi.

1983-yil  10-mart.

AROSAT

—  J o ‘rabek,  tur,  bolam ,  poda  ketib  qoladi.  Hali 

otangdan  dakki  eshitasan?

Tong g‘ira-shirasida  onasining  tovushidan  cho‘chib 

uyg‘ongan  bolakay:  «Voy,  essiz  —  tushimning  oxirini 

yo‘qotdingiz»,  dedi  ko‘zini  ishqalab.!

U  apil-tapil  sh im in i  kiyib,  to m o rq a  orqasidagi 

ariqcha tomonga yugurdi.  Suvni shaloplatib yuvinarkan, 

boyagi tushini esladi.  Kechki ovqatdan  so‘ng kundalik 

daftarini  quchoqlab,  otasi  uning  yoniga  kelganmish. 

“ H a,  o ‘g ‘lim,  nim a gap?” .  U  dadasiga  debdi:  “ Imzo 

cheksangiz” .  Dadasi qovog‘ini  uygancha,  uni savolga 

ko‘mib  tashlarm ish.  J o ‘rabek  shoshilm ay  d o n a-d o n a

12


javob  qaytaribdi.  “ Balli  o ‘g ‘lim,  aqling  butun.  Ayt- 

c h i, 


k elajakda  kim   b o ‘lm o q c h isa n ? ’\   U  debdi: 

“ Bahriddin  akaga  o ‘xshagan...”

Dadasi o ‘m idan sakrab turibdi.  “ Hali san o ‘qituvchi 

b o ‘lm oqchim isan,  nonyem as!’1  deya  baqirsa,  oyijoni 

xonaga  yugurib  kelibrnish.

“Y om onm i  pedagoglik?”  derm ish  onasi.  “ 0 ‘rgil- 

dim ,  muallimlikdan.  U m ri azobda o ‘tadi, o ‘g‘lingning. 

Bo‘lm aydi” ,  deya  qayirib  tashlarm ish.  “ Bo‘ladi...” 

Qarangki,  otasi bilan onasi o ‘rtasida janjal boshlanibdi. 

J o ‘rabek  payt  poylab qochib  qolibmish.

J o ‘rabekning kuydi-pishdiligining sababi — bayram 

yaqin qolgan edi.  Odil aka bayramlarda o ‘g‘lini xursand 

qilardi.  U  bu  safar  o ‘g ‘lini  shaharga  oborishga  so ‘z 

bergandi.  M ana,  yozgi  ta'tilga  ham   chiqib  olishdi. 

K u n la r  x ira,  m a z m u n siz  o ‘ta rd i.  S hu  k u n g ach a 

N u ro ta  chashm asi  biqinidagi  O b i-c h a p p a 1 an h o rid a 

n ech a  m arotaba  sh o ‘ng‘ib  ch iq q an in i  eslolm aydi. 

S h o ‘n g ‘iy v e rib   q u lo q la ri  s h a n g ‘i  b o ‘lib  q o ld i. 

O tasidan  ikki  m arta  dakki  ham   yedi.  K optok  tepish 

esa  a llaq a ch o n   jo n ig a   tek k an .  S infdoshi  erk ato y  

M a v lu d a la rn in g   j o ‘x o ris ig a   tu s h g a n   k o p to k n i 

izlayverib  charchadi.  K optokni  topib  chiqqan  kuni 

r o ‘p a r a s id a n   s in f d o s h i  M a v lu d a   c h iq ib   q o lsa  

b o ‘ladimi?!  “ M en  sizni  bunday  o ‘ylam agan  edim , 

— bidillay ketdi  u.  — A 'lochi, jam oatchi  b o ‘la turib... 

0 ‘y in q aro q lik n in g   ham   chegarasi  bor.  J o ‘xorizor 

payhon  b o ‘lib  ketdi-ku?!”

J o ‘rabek bu gaplami eshitib, uyaldi va rosti  ijiig‘andi. 

M avludani  kam gap,  odobli  qiz  deb  yurardi.  «Vo-ho, 

ichida  gapi  ko‘p  ekan-ku?!» 

U  indam adi,  shartta

1

  C h a s h m a   suvi



o ‘girildiyu,  ko‘chaga  qarab  yugurdi.  Joy  torligi  bois, 

rosti,  futbol 

0

‘yinining  ham   qizig‘i  qolm adi  hisob. 



Buning  ustiga,  o ‘yinda  g ‘irrom lik k o ‘paydi,  shunda 

J o ‘rabek  ch id ay   olm ay,  jim g in a  o ‘y in d an   chiqib 

ketadigan  b o ‘ldi.

Shaharda J o ‘rabekning  tog‘asi  yashaydi.  U  doim o 

galstuk taqib yuradi:  olim, bilimdon kishi.  D ang‘iUama 

hovlida turishadi.  O tasining aytishicha,  u qishloqdagi 

“birodar”larining o £g ‘il-qizlarini o ‘qishga joylarm ish.

J o ‘rabek  bolaligida  sh ah arg a  b o rg an in i  esladi. 

0 ‘shanda  otasi,  oyisi,  N argiz  singlisi  borishgandi.  U 

tog‘asining  o ‘g ‘li  Behzod  va  uning  o ‘rtoqlari  bilan 

z o o p a rk k a   k irg an id a  a lla n e c h u k   h o latg a  tu sh ib , 

hayvonlam ing  otini  adashtiravergan.  Ovchi  it  bilan 

b o ‘rini  ajratolmagan.  Shaharlik bolalar uni rosa kalaka 

qilishgan  o ‘shanda. 

S hu-shu  u  k o ‘proq  shaharni 

o ‘ylaydigan  b o ‘lib  qoldi. Oyisi  shi pshiganidan  beri, 

haligi  borgani  esiga  tushib,  b a tta r  qiziqishi  ortdi. 

Qishloqlaridagi tengqurlaridan  hech  kim  hali shaharga 

borm agan  edi-da.  S hahar  deganda  chiroyli  kiyingan 

odam lar,  ko‘rkam binolar ko‘z oldiga keladi.  Qiyom at 

joy!  J o ‘rabek  miyig‘ida  kulib  q o ‘ydi:  yaqin  kunlarda 

boradi!  0 ‘shanda shahardan  qaytganida,  turgan gapki, 

o ‘rtoqlari  uni  savolga  ko‘mib  tashlashadi.

—  Shahar  yoqdim i,  J o ‘ra?  Bolalari  soddam i  yoki 

bizni aldab ketarmikan?  Koptok tepishi qanday?  Soch 

q o ‘yisharm ikan?  Qizlarining  qarashi-chi?..

* * *

Odil  aka  haydovchi  edi.  B irovlardan  kam   joyi 



b o ‘lm asa-d a,  lekin 

k o ‘p  ichardi.  B aribir  otasini

14


ko‘pchilik  hurm at  qilishini  J o ‘rabek  yaxshi  bilardi. 

Otasi  q o ‘rqoqlardan  em as  edi-da.  Shartaki,  dangal. 

«N ega  u  h ech   kim d an   hayiqm aydi?»  —  o ‘ylardi 

bolakay,  biroq  savoliga javob  topilavermasdi.

Oilada  Odil akaning obro‘yi haminqadar.  Ko‘chada 

kim lardir  unga  ta'zim   qilsa,  uyda...  M ana,  bugun 

ham   shunday  b o ‘ldi.

E rtalab   d astu rx o n   atro fid a  oila  ja m u lja m   edi. 

Sukunatni  Odil  aka buzdi.

—  Jo ^ a b e k ,1 shirchoy  tayyorla,  xo‘pmi?

—  Sut yo‘q-ku,  dadasi.  Ham soyalardan olib,  kecha 

shirguruchga ishlatdim.  Yemadingiz.

—  Ishtaha b o ‘g‘Uganda ovqatga balo bormi?

—  H e,  shu arog‘ingiz jonim ga...  — deya  Rohat opa 

hiqillashga tushdi.

—  Bas qil!  —  o ‘shqirdi  Odil aka.  —  Senga shunday 

gaplar  bofisa,  huzur  qilasan.  Ichsam   o ‘zimga!

—  Siz o ‘zingizni o ‘ylaysiz.  0 ‘g‘lingizga bir qarang?! 

T uzuk  engil-boshi  yo‘q.  “ Besh”  bahoga  o ‘qiydi-ya. 

N argizani  q o ‘ya  turing,  qiz  bola.

—  “ Besh” bahoga o ‘qiydi!  Bilaman,  hali bu holva. 

M ani  fikrim:  ham m a  gap  odam lardan  haqini  ajratib 

olishida.  Bahoni  esa...  sotib  olish  mumkin!

—  Q a n d a y   q ilib ,  o ta ?   —  h a y ro n   b o ‘lg an ch a 

suhbatga  aralashdi  Jo'rabek.

—  0 ‘g ‘lim ,  g ‘o ‘rsan-da.  D unyo  ko‘zingga  g ‘oyat 

g o ‘zal  k o ‘rin ad i.  « M o h ito b o n ,  o ro m ijo n »   degan 

q o ‘s h iq d a   a y tilg a n id e k . 

A s lid a -c h i?   X ay,  tu r, 

o ‘rtoqlaring  qarab  qoldi.

1

 Z arafshon vohasida oila  boshlig‘i  rafiqasini asosan to'ngMch 



farzand  ismi  bilan  c h aq irad i

15


J o ‘rabekni  ko‘chada  kutib  turgan  j o ‘ralari  uni 

ko‘rib  quvonchdan  baqira  ketishdi.  Negaki,  u  halol, 

chiroyli  o ‘yin  ko‘rsatardi.  0 ‘zidan  bir sin f yuqorida 

—  7  “b ” da o ‘qiydigan  N e'm at bilan birga m aydonga 

tushardi.  Sepkil  yuzli,  m iqtigina,  sariqqa  moyil  bu 

bola  “chap  berish”da  ustasi  farang  edi.  0 ‘yin  gashti 

o ‘zg ach a,  b u n i  h a r  b ir  kishi  b o lalik d a  b o sh id an  

kechirgan,  huzurbaxsh  soniyalar!  Y utishganlarida 

raqib  to m o n n in g   jirilla sh in i  eslaysizm i?!  S al-p al 

o rtiq ch a  gap  aytilsa,  b ech o ralar  yig‘lashga  tushib 

“G olim izni beringlar”  deyishardi.  G ap  shuki,  o ‘yinni 

davom ettirish kerak b o ‘lardi. A m m o bugungi o ‘yinda 

ham   N e'm at  «o‘rtoqlar,  uzr,  uyda  ozgina  ishim  bor 

edi»,  deya  «chap»  berdi-yu,  g ‘ir  etib  g ‘oyib  b o ‘ldi- 

qoldi.  Jam oalar  bahsni  an ch a  davom   ettirib,  oxiri 

m urosaga  kelishdi:  “ M ayli,  o ‘y n ay m iz,  j o ‘ralar. 

N im am izni  y u tqizardik” .  Shu  zayl  o ‘yinga  tushib 

ketishdilarki,  qorong‘i tushib,  koptok ko‘rinm ay qoldi. 

Shu  payt  k im n id ir  uyga  c h a q irib   qolishdi.  Y osh 

futbolchilar  noiloj  tarqalishdi.  H ar  kuni  ahvol  shu. 

Bu bir xillik va asabiy o ‘yinlar J o ‘rabekning me'dasiga 

allaqachon  tekkan  edi.

0 ‘sha  kungi  m ojarodan  so‘ng  Odil  aka  xotinining 

ta'nalariga  chiday  olm ay,  sigir  sotib  oldi.  Y onida 

mallagina buzoqchasi ham  bor.  Rohat opaga jo n  kirdi, 

sut-qaym oqdan  yolchidi.  Endi  Odil  aka  shirchoyga 

to ‘yib  ishga  ketaveradi.

Sigiiga Rohat opa va Jo‘rabek qaraydi.  Bola uni podaga 

qo ‘shar va nam ozshom da ko‘cha boshiga chiqib  kutib 

olardi.  U buzoqchaning onasi oldidagi erkalanishlarini

16


kuzatarkan,  o ‘yga  tolardi.  “ M ehr  degani  shum ikan- 

a?  Q arang,  bir-biridan  ajratish  qanchalik  og‘ir” .

Bir  kuni  baxtsiz  hodisa  yuz  berdi.  Yoz  oyi,  havo 

issiq,  dim   edi.  Birdan osm onni bulut qoplab,  yom g‘ir 

quydi. Yoz yomg‘iridan N urotaning katta soylari suvga 

t o ‘lib -to sh d i.  Bu  —  sel  k elish id an   n ish o n a   edi. 

J o ‘rabeklarning q ishlogi panada,  sel yetib kelolmaydi. 

B u rn o g ‘i  yili  h a s h a r  y o ‘li  b ila n   y irik   t o ‘s in la r 

q o ‘yishgan.  «Sel  deganlari  bolalarni  beshigi  bilan 

s u d ra b   k e ta v e ra d i» ,  d e g a n   g a p n i  e s h itg a n id a n  

J o ‘rabek  q o ‘rquvga  tushadi.  U   bugun  o ‘sha  fojiani 

sezayotgandek  edi.  Axir,  yaylovda  qolgan  jonivorlar 

taqdiri  ne  kechadi?

J o ‘rabek  o ‘tn i  oxurga  tash lab ,  k o ‘ch a  boshiga 

chiqqanida  daladan  poda  qaytar,  bolalar  qiy-chuv 

solib  k o ‘ch an i  boshiga  коЧагаг, 

m ayin  yom g‘ir 

yog‘ardi.  Ko‘ylak-ishtonlariga nam tekkaniga qaramay, 

b o la jo n la r  jo n iv o rla rn i  k u tish a rd i.  H ov,  m asjit 

oldidagi  su p ach ad a,  p an a  jo y d a  ulfatlar  shaxm at 

surishyapti.  Y om g‘ir  yog‘yaptim i,  d o ‘lm i,  parvoyi 

falak.  Ayvondagi  t o ‘rqovoqlardagi  b ed an alar  kim 

o ‘zarga  xonish  qiladi.

Y om g‘ir  k o ‘pchilikni  sarosim aga  soldi.  Bu  gal 

podani  kutib olgani olom on ko‘chaga chiqdi. J o ‘rabek 

ham   o ‘rtoqlari  bilan  dala  boshigacha  bordi.  J o ‘ralari 

N e'm at,  Anvar,  A km al  tezda  qishloqqa  qaytishdi. 

Uning sigiri esa qaytmadi. Jo ‘rabek hayajon ichra  uyiga 

chopdi.  Oyisi  aw aliga o ‘g ‘lining gaplariga  ishonmadi. 

«Topolm agan-da»,  deb  o lyladi.  Keyin  biroz  o ‘ziga 

taskin berdi:  «Keladi,  qayerga ham  boradi».  Vaqt o4ib 

borar,  otasidan  esa  darak  yolq.  “ Butunlay  kelmay 

qolsa-ya” ,  deya  vahimaga tushdi JoTabek. Yo‘q, unda

2

-



 

4 2 6 5


17

hollari nima kechadi? Yana janjal b o ‘ladimi?  Sut izlab, 

q o ‘shninikiga chiqadim i?”

Shu  vaqt  k o ‘ch a  to m o n d an   m ashinaning  ovozi 

eshitildi:  o tasi  keldi.  J o ‘rab ek n in g   ich id a  c h iro q  

yorishgandek b o ‘ldi.  D adasining q o ‘lidan  h am m a  ish 

kelishiga u ishonadi.

Odil  aka  kabinadan  tushib,  avtobusning  u  yoq-bu 

yog‘ini ko‘zdan kechirgach,  hovliga gandiraklab kirdi. 

Yaqinda  avtobusga am allab  o ‘tdi-yu,  k o ‘p ichadigan 

b o ‘ldi.  Bola  buni  otasining  c h o ‘ntagidagi  hisobsiz 

g‘ijimlangan  pullardan,  deb  o ‘ylardi.  Puli  ko‘pning 

jo ‘rasi  ko‘p,  deyishadi.

—  H aytovur,  yaxshi  keldingizm i,  J o ‘rabek,  — 

deya obdastani suvga toMatib,  Rohat opa eriga peshvoz 

chiqdi.

—  Bormisan  o ‘zi?  —  d o ‘q qildi  Odil  aka.  —  N im a 



tayyorlayapsan?  Palov  qilsang  b o ‘lmasmidi?

—  Qaydam ...

—  Dadajon, sigirimiz yo‘qoldi! — Jo ‘rabek shunday 

dediyu,  ortiq chidolm ay yig‘lashga tushdi.  —  Podadan 

qaytm adi...

O dil  ak an in g   avzoyi  b u zildi.  0 ‘ylashga  fursat 

q o lm ag an   edi.  U   d arh o l  k iyim larini  a lm ash tirib  

ko‘chaga chiqdi.  O ta-bola podachining uyiga o ‘tishdi. 

T og‘dan  qaytm agan  ekan.  T utzom i  qidirishdi.  Y o‘q, 

topisholmadi.  So‘ng qishloqdan tepalik tom on ketishdi. 

YoMlar  loy,  siф a n ch iq ,  yurish  qiyin.  Bola  ikki-uch 

m arotaba  81фап1Ь  yiqildi.  Oyoqlari  qotib,  uvishdi. 

Uning miyasida bir savol charx urardi.  «Buzoqcha nima 

boladi?»  Odil aka o ‘g‘lining jonivoiga achinayotganini 

sezar,  biroq  ilojsiz  edi.

18


—  0 ‘g ‘lim,  o ‘zingni  qiynam a,  —  dedi  anchadan 

keyin  to q ati-to q   b o ‘lib.  —  Topilm asa  dardi  balo. 

O dam dan  ham   q im m at  ekanm i,  o ‘g ‘lim.  0 ‘m iga 

boshqasini olamiz.  Uyga qaytamiz.  N im a deding?

Jo ‘rabek  indam adi.  Shu  paytda  otasining  gaplari 

qulog‘iga  kirm adi  ham .  Bolaning  xayollari  birdan 

ch u v alash ib   k etd i.  U  b ir  n afas  e n tik ib   o ld i-d a , 

qadam ini  tezlatdi.  Odil  akaning  boyagi  mastligidan 

asar  qolm agan,  ichida  u  kim nidir  b o ‘ralab  so‘kardi. 

X o‘jalikning beda ekilgan  m aydoni bor,  yo‘l-yo‘lakay 

o ‘sha yoqqa o ‘tishdi.  Borishsa,  bir talay sigirlar o ‘tlab 

yuribdi. «Seldan qo‘rqib, jonholatda orqaga qochishibdi- 

da».  J o ‘rabek  sigirini  darhol  tanidi.  “ M ana,  m ana  u. 

Voy  b e c h o ra -e y ” ,  deya  hayajonini  yashirolm ay, 

sevinchidan  baqira  ketdi.  Otasi  g‘uldiragancha  sigir 

b o ‘y n ig a  a rq o n   s o la rk a n :  “ H a ,  y a sh sh a m a g u r, 

odam ning jonini  olding-a” ,  —  dedi.  — Afsuski,  odam 

emassan-da».

...  Ertasi  J o ‘rabekning  m azasi  qo ch d i,  isitmasi 

k o ‘tarildi.  O tasi  ishga  j o ‘nadi.  Y o‘lovchilar  kutib 

tu r is h m a y d i- k u .  O y is i,  s in g lis i  N a r g iz a  

esa 


J o ‘rab ek n in g   o ld id a n   jilish m a d i.  U  d a m b a -d a m  

ala h sira r,  sigirni  s o 'ra rd i.  “ H a,  b o lam ,  tashvish 

tortm a,  buzoqchasini  em izib  yotibdi.  M ana,  sutini 

pishirib  keldim.  Ich,  bolam ” ,  dedi  onasi  unga  dalda 

berib.

J o ‘rabek  shu  alfozda  an ch a  yotib  qoldi.  H ar  kuni 



uni  ko‘rgani o ‘rtoqlari  kelishardi.  Kecha N e'm at keldi.

— Yaxshimisan, J o ‘ra...  Seni yo‘qliging bilinyapti- 

da,  —dedi  u  kuyinib,  —  o ‘yinlarda  yutqazyapmiz. 

Lekin  m aydonni  tashlab  ketish  yo‘q  endi,  j o ‘ra...

19


—  Q o y ilm an ,  —  x u rsan d   b o ‘ldi  J o ‘rabek.  — 

B aribir,  sen   h alo l  o ‘y n a sh in g   k erak.  B o ‘lm asa, 

ulg‘ayganim izda yuzimizga solib yurishadi...

Ikki  o ‘rtoq  bir  zum   o ‘tirib,  kelajak  haqida  yaxshi 

orzular  qilishdi.  Bolalik  xayollari  totli,  shirin  edi.

—  Sen  taniqli  olim   b o ‘lasan!  —  dedi  N e'm at.

—  Sen  esa  buyuk  futbolchi!  —  kuldi  J o ‘rabek.

Sal o ‘tm ayoq J o ‘rabekning niyatidan shashti qaytdi.

U  darrov  olim tog‘asini ko‘z oldiga keltirdi.  “ D ang‘il- 

lama imorat, yengil m ashinani odam lar olib berishdi” , 

degan  edi  bir  suhbat  chog‘ida  dadasi.

— Yo‘q,  do‘stim, olim bololm aym an,  — dedi J o ‘ra- 

bek. — Futbolchi bo‘laman, vassalom, bir jamoada o ‘ynay- 

miz.


—  Mayli, — deya ma'qulladi uni d o ‘sti.  — Xursand- 

man.


Shundan  so‘ng  J o ‘rabek  tuzala  boshladi.  Bir  kuni 

saharda  u  choponchasini  kiyib,  tashqariga  chiqdi. 

Molxonaga yurdi.  Buzoqcha onasini huzur qilib emardi. 

Sigiming  b o ‘ynini  ohista  siladi.  Sigir  yuvosh  tortdi. 

Buzoqcha dikongladi.

Jo‘rabek molxonadan chiqib, ariq bo^yiga bordi.  Oqar 

suvga  boqib,  o ‘yga  toldi.  Uning  orzulari  bir  talay.  U 

tezda  o ‘sib-ulg‘ayishni  xohlardi.  T o ‘rt  yildan  keyin 

maktabni bitiradi va albatta otasi bilan shahaiga jo ‘naydi. 

Universitetda o ‘qiydi.

U bexosdan otasi haqida o ‘ylay  ketdi.  Otasi  quyon 

yuraklardan  emas.  N ega  sigir  topilm aganida  uning 

joni  achimadi?!

J o ‘rabek  uyga  kirganida  o ta -o n a si  ch o y   ichib 

o ‘tirishgan  ekan.

2 0


—  0 ‘g ‘lim ,  tuzalib  qoldingm i?  —  dedi  Odil  aka.

—  Barakalla.  Sigir  topilgani  katta  ish  b o ‘ldi.  Va'da 

b o ‘yicha keyingi  haftada tog‘angnikiga o ‘tsang kerak. 

M en in g   v aq tim   y o ‘q ro q ,  o ‘g ‘lim . 

Q o ‘sh n im iz, 

tadbirkor yigit Anvar akang seni shaharga olib ketadi. 

Kelishib  q o ‘ydik.

Otasi  shoshilgancha o ‘rnidan turib dahlizga o ‘tdi.

—  D ada,  hayotning  m ag‘zi  ko‘p  o ‘qishdam i  yoki 

ko‘p  pul  to ‘plashdam i?  Qaysi  birini  afzal  ko‘rasiz?

—  J o ‘rabek  anchadan  buyon  o ‘zini  qiynab  yurgan 

savolini  dadasiga berdi.

K utilm agan  savol  Odil  akani  gangitib  q o ‘ydi.

—  Voy,  tirran c h a -e y .  Aqling  to ‘lishibdim i?  — 

talm ovsirab  qoldi  dadasi.  —  Bilsang,  bu  har kim ning 

ko‘ngil  ishi,  uqdingm i,  — dedi-yu,  avtobus sari yurdi.

—  Pul shohga ham, gadoga ham kerak.  Mol-dunyo kerak 

emas,  xasis  pul  to ‘playdi  degan  odam   yo  ahm oq,  yoki 

noshud.  Pul ham m a narsa.

Jo ‘rabek arosatda qoldi.  U  ko‘rgan tushini xotirladi. 

“ Bilmaysanmi, bolapaqir,  — deb d o ‘q urgandi tushida 

otasi.  —  Hali  bolasan,  g ‘o ‘rsan.  Shuning  uchun  ko‘p 

narsani tushunm aysan” .

Suhbatga  oyisi  q o ‘shildi:  “ Dadangni  q o ‘yatur,  u 

pulning  ketidan  quvgan.  Kechasiyu  kunduzi  tinim  

bilmaydi.  Yaxshi yashaylik deydi-da”.

Bola  anchadan  keyin  o ‘ziga  keldi.  Arosat  yo‘l  uni 

qiynoqqa  solardi.  U lg‘aygan  sari  hayotga  qiziqishi 

ortardi. 

U  k o ‘p  o ‘qiydi,  bilim li,  otasi  aytganday 

“ kallali” .  Biroq  pulsiz  u  qanday  yashaydi?  Otasining 

puli  bilanm i?  Axir,  u  birovlarniki  emasmi?



1979-yil,  9-may.

21



Do'stlaringiz bilan baham:
  1   2   3   4   5   6   7


Ma'lumotlar bazasi mualliflik huquqi bilan himoyalangan ©fayllar.org 2019
ma'muriyatiga murojaat qiling