Spolu s vami chránime životné proStredie
všetkých druhov cestnej dopravy
Download 440.23 Kb. Pdf ko'rish
|
|
všetkých druhov cestnej dopravy. Potvrdzuje to aj štatistika slovenskej polície za uplynulý rok (2011) ktorá hovorí, že na slovenských cestách najviac nehôd, až 8513, zapríčinili vodiči osob- ných motorových vozidiel, ďalší v poradí boli vodiči nákladiakov, cyklisti, motocyklisti a až na poslednom mieste vodiči autobusov, ktorí za uvedené obdobie spôsobili len 93 nehôd. Dôležitý podiel na bezpečnosti autobusov má
autobusov na rozdiel od bežných účastníkov cestnej premávky sú v zmysle legislatívy povinní podstupovať rozsiahle školenia, dokonale ovlá- dať teóriu a absolvovať jazdné skúšky. Pravidelne prechádzajú špeciálnou lekárskou prehliadkou a psychologickými testami. Autobusy sú často nesprávne spájané s problémami cestnej do- pravy ako je znečistenie ovzdušia, dopravné zápchy, prípadne aj problémy s parkovaním. Pravdou však je, že autobusová doprava je jed- nou z najekologickejších, najbezpečnejších, najflexibilnejších a najdostupnejších spôsobov dopravy. Podporou ľudí pre cestovanie autobu- sovou dopravou môžeme výrazne pomôcť zní-
Pri cestovaní autobusom je uhlíková stopa naj- menšia spomedzi všetkých druhov dopravy. Moderné autobusy sú konštruované tak, aby dosahovali čo najlepšiu prevádzkovú hospodár- nosť. Palivovo efektívne motory dodávajú maxi- málny výkon s minimálnou úrovňou emisií. Vďaka inováciám a investíciám do nových tech- nológií autobusy v posledných rokoch výrazne znížili tiež hlučnosť. Pre porovnanie – dvadsať- päť moderných autobusov urobí spoločne hluk ako jeden autobus postavený pred rokom 1980. Vo väčšine krajín je v priemere 10 % z autobuso- vej a autokarovej flotily každoročne obnovova- ných pomocou najnovšej dostupnej technoló- gie z hľadiska šetrnosti k životnému prostrediu, bezpečnosti a pohodlia. Situácia sa v tomto smere v posledných rokoch zásadne zmenila aj v autobusovej doprave na Slovensku. Slovenskí autobusoví dopravcovia vymenili v predošlých cca piatich rokoch viac ako polovicu vozové- ho parku. Pripravuje sa nová – už 6. generácia úsporných motorov so sofistikovaným systé- Autobusy – stretáme ich denne na cestách a mnohí ich aj pravidelne či sporadicky využívame. Sú dostupné pre všetkých. Zaisťujú základnú mobilitu obyvateľstva (do školy, do práce, za lekárom, na úrady), ale vozia nás aj za oddychom, spoznávaním prírody či mestských oblastí. Po celom svete sú masovo využívané aj na vzdelávacie, školské alebo športové vý- lety. A v neposlednom rade – autobusy dokonale dopĺňajú ďalšie spôsoby dopravy tým, že tvoria prípoje k vlakovej alebo leteckej doprave. prečo je cestovanie autobusom zo všetkých druhov dopráv najvýhodnejšie O nás | Text: Eva Vozárová / Foto: archív V lines | 2012 48
mom regulácie emisií. Motory spĺňajú emisné limi- ty normy Euro 6, ktorá vstúpi do platnosti v roku 2014.
– flexibilita, spoľahlivosť, kvalita, pohodlie a ľahká dostupnosť sú ďalšími prednosťami autobusov. Vďaka flexibilite môžu dopravcovia ľahko prispô- sobovať služby aktuálnym potrebám cestujúcej verejnosti. Moderné informačné systémy pomáha- jú cestujúcim nájsť si ľahko a v pravý čas správny autobus. Vodičovi pomáhajú nájsť správnu trasu aj na neznámej ceste v zahraničí. Dôležité sú aj pri dispečerskom riadení pre kontrolu, plánova- nie cestovných poriadkov, ale aj pre znižovanie nákladov. Autobusy sú vyrábané v rôznych triedach podľa účelu ich využitia. Vyššie triedy sú vybavené kli- matizáciou, sociálnym zariadením, CD / DVD pre- hrávačom, automatmi na teplé nápoje, chladnič- kami. Po cestách, najmä v mestskej doprave, dnes už jazdia aj nízkopodlažné autobusy. Umožňujú ľahký nástup a výstup, čím sú obzvlášť vhodné pre potreby detí a pre ľudí so zdravotným postih- nutím a so zníženou pohyblivosťou. Autobusy sú
doprava prednostným dopravným prostriedkom aj pre občanov s nízkymi príjmami. Bez autobusov by najmä táto skupina ľudí čelila ekonomickým problémom, ale aj kráteniu voľnočasových akti- vít. Využívaním autobusov v hromadnej doprave získava aj štát, veď železničná osobná doprava na Slovensku stojí verejné zdroje v porovnaní s prí- mestskou autobusovou dopravou približne dva- krát viac peňazí a povozí približne dvakrát menej osobokilometrov. Autobusy vo významnej miere pokrývajú aj ná- klady na infraštruktúru napriek tomu, že ju ne- využívajú len oni. Vo väčšine európskych krajín au- tobusy prostredníctvom rôznych daní a poplatkov prispievajú 1,5 až 2-krát viac financií než súvisiace vládne výdavky. Tieto financie sú investované do nových ciest a na údržbu existujúcich ciest. Podpora autobusovej dopravy a „prestúpenie“ ľudí z áut do autobusov je liekom aj na preťažovanie ciest a dopravné zápchy. Jeden autobus môže na ceste nahradiť až 30 automobilov, pokiaľ ide o prie- mernú obsadenosť. A to už naozaj stojí za zamys- lenie... Správnou argumentáciou a presadzovaním autobusovej dopravy na lokálnej, regionálnej, ale aj na globálnej úrovni by mohli zmiznúť z ciest stovky miliónov automobilov. Výrazne by sa tým znížilo preťaženie ciest, podporila by sa tým bez- pečnosť a redukovali by sa emisie na celom svete. Autobusy tvoria kľúčový prvok vo verejnej dopra- ve a v cestovnom ruchu. Vďaka osobitej flexibilite, úsporám energie, ochrane životného prostredia, bezpečnosti v cestnej premávke a mobilite oby- vateľstva. Žiadny iný spôsob osobnej hromadnej dopravy nehrá kľúčové úlohy vo všetkých týchto aspektoch súčasne. lines | 2012 49
Rozhovor | Text: Barbora Daxner / Foto: Petra Bošanská
štúdium medicíny? Nebolo to až také ťažké rozhodovanie, nakoľ- ko môj starší brat už mal osobnú skúsenosť so štúdiom na Slovensku. V čase, keď som sa roz- hodol, že chcem ísť študovať medicínu, on štu- doval v Bratislave prírodné vedy. A tak bolo len prirodzené, že mi odporučil štúdium medicíny v Bratislave.
prišli študovať? Bratislavu som poznal len z rozprávania. Počul som však len veľmi pozitívne ohlasy. Vykreslili mi ju ako pekné mesto so srdečnými ľuďmi a s kva- litnými školami. A musím priznať, že tieto „kle- bety“ sa zakladali na pravde. Keď som prišiel do Bratislavy, tak som to aj tak cítil.
kultúrnych rozdielov krajín a čo vám naopak, išlo ľahko? Najviac som pociťoval rozdiel v tom, že Afganistan je moslimská krajina, no a keď som prišiel do Bratislavy, moslima som stretol tak maximálne na jazykovej škole medzi študent- mi. Takže som nemal kontakt s niekým, kto by mal rovnaké vierovyznanie. Chýbala mi mešita, chýbalo mi, že nemôžem prežiť a osláviť naše sviatky tak, ako sme to robievali doma s rodinou a priateľmi. No a v neposlednom rade mi chýba- la rodina, moji rodičia, sestra a bratia.
Tretina plochy štátu leží medzi 1 800 – 3 000 m n. m. a desatina krajiny je vyššie ako 3 000 m n. m. Máte vzťah k túram alebo k prírode? Venujete sa aj turistike na Slovensku? Prírodu mám veľmi rád a zároveň mám pred ňou aj veľký rešpekt. Takže ako horolezec sa veľmi necítim. Radšej mám pevnú pôdu pod nohami. U nás doma v Afganistane nie je turistika veľmi rozšírená. No keď čo i len trocha zafúka vietor, ideme si všetci púšťať von šarkany. Púšťanie šar- kanov je v Afganistane veľká tradícia. Ja sa sna- žím túto tradíciu zakoreniť aj u mojich detí, a tak vždy chodíme spolu celá rodina púšťať šarkany.
a pohostinný národ. Ako sú na tom Afgánci? O Afgáncoch to platí dvojnásobne. U nás pla- tí pravidlo hosť do domu, boh do domu. Takže ak k vám príde návšteva, hoc aj o tretej ráno, začnete vyvárať, vypekať a hostia dostanú aj to, čo by domáci jedli normálne tri dni. Platí, že aj z nepriateľa sa stáva pri stole vážený hosť. V na- šej krajine sa napríklad cudzincom dostáva ešte viacej úcty a pozornosti ako domácim. Čiže ak vám do domu zavíta cudzinec o tretej ráno, tak to vyzerá ako na oslave alebo na menšej svadbe.
Kedy ste boli naposledy v Afganistane? V roku 2002 som bol pozrieť moju rodinu a bol som príjemne prekvapený, že situácia sa po nie- koľkoročnej vojne zlepšila. Z celého srdca dú- fam, že jedného dňa prídem do krajiny aj s man- želkou a s našimi deťmi. Veľmi by som si želal, aby videli, kde som sa narodil, chcel by som im poukazovať krajinu, kde som vyrástol, kde sme chodili púšťať ako malé deti šarkanov. Bol
Tvrdí Matiullah Karwandgar, urológ afgánskeho pôvodu a zakladateľ federácie taekwon-do na Slovensku.
50
Kto je Matiullah Karwandgar? Majster sveta, otec troch detí a lekár na plný úväzok. Rád chodí von púšťať šarkanov s rodinou, miluje afgánsku kuchyňu, nevie si predstaviť svoj život bez športu. Urológ a prvý zakladateľ federácie taekwon-do na Slovensku by som rád, keby videli aj naše tradície, pozna- li kultúru, je toho určite veľa, čo by som im rád poukazoval.
Myslím, že krajina stále napreduje. Z rozprávania príbuzných viem, že sa zlepšila infraštruktúra, školstvo, úrady, ale aj zdravotná starostlivosť.
Nepocítili ste nikdy strach po 11. septembri 2001? Strach som nepociťoval ani vtedy a nepociťujem ho ani teraz. Je mi len ľúto, že niektorí ľudia ne- vedia tolerovať iné náboženstvo, rasu či kultúru. Že posudzujú všetkých ľudí len na základe činov jednotlivca alebo skupiny.
Ja si neviem svoj život predstaviť bez medicíny, ale zároveň ani bez taekwon-da. Kto ma pozná osobne vie, že tieto dve veci, to som ja. A sa- mozrejme, moja rodina. Ak by ste mi niektorú z týchto troch vecí zobrali, už to nebudem ja.
U mňa osobne je to tak, že taekwon-do bolo prvé v mojom živote. Začal som cvičiť ako 6-roč- ný chlapec. Z detskej zábavky sa napokon stala filozofia môjho života, ktorou sa riadim a žijem ňou dodnes. Dáva mi veľkú energiu a silu, kto- rú ako lekár využívam každý deň pri svojich pacientoch.
K taekwon-do ma priviedol môj otec a nielen mňa, ale aj mojich štyroch bratov. Takže sme týmto športom žili celá rodina.
vzalo? Prinieslo mi neskutočne veľa radosti, naučilo ma, ako prekonávať svoje hranice, hranice samého
51
Rozhovor seba, v neposlednom rade ma naučilo sebaovlá- daniu a veľkej disciplíne. Taekwon-do ďalej učí rešpektu k ostatným, vychováva k úcte. Prinieslo mi aj veľa priateľov, a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Mal som možnosť precestovať a spoznať veľa krajín a rôznych kultúr. No a čo mi taekwon-do vzalo? Okrem pretrénovaného času nič. A aj to neberiem ako negatívum.
Ako začinajúceho taekwondistu by ma ani vo sne nenapadlo, že raz dosiahnem majstrovský opasok (VII. dan), že sa stanem majstrom sveta, vychovám úspešných reprezentantov a budem učiť taekwon-do po svete. Mojím odvážnym plánom do budúcnosti je rozšíriť taekwon-do do každého mesta na Slovensku, aby mali všetci možnosť vyskúšať si toto úžasné bojové umenie.
Myslím, že to inak ani nejde. A keďže aj moja manželka je úspešná reprezentantka v taekwon- do, je len prirodzené, že vedieme naše deti od malička k športu. Chodia na naše tréningy, zaží- vajú atmosféru pretekov, majstrovstiev, a to nie- len tu na Slovensku, ale aj v zahraničí. Synovia, 4,5-ročný a 6-ročný, začali so mnou chodiť na tré- ningy pre deti a veľmi sa im to páči. Okrem toho však chodia na gymnastiku a futbal, takže sú to malí športovci. Dcéra mala pred nedávnom rok, takže uvidíme neskôr, k čomu bude inklinovať.
A čo vaša manželka? Nemá vám za zlé, že trávite toľko času v telocvični? Ako som už spomenul, aj manželka sa venuje taekwondu, i keď teraz má prestávku, keďže je s dcérou na materskej dovolenke. Takže presne pozná, ako fungujú tréningy, príprava, koľko času to zaberie. Tréningy jej v súčasnosti veľmi chýbajú, v tomto smere ma úplne chápe a mám zároveň jej plnú podporu. Veď inak by sa tie moje aktivity ani skĺbiť nedali.
Prečo by sa podľa vás mali deti prihlásiť na taekwon-do? U nás žiaci okrem športovej zdatnosti (rýchlosť, sila, ohybnosť, sebaobrana, atď.) získajú kontro- lu sebaovládania, disciplínu, pokoru a najmä rešpekt a úctu voči sebe i ostatným.
Akú kuchyňu uprednostňujete? Jednoznačne uprednostňujem kuchyňu mojej mamy, tej sa nič nevyrovná. Ale zasa na druhej strane musím priznať, že manželka tiež varí vý- borne a vie uvariť aj niektoré typické - tradičné afgánske jedlá. Čomu som veľmi rád.
ktoré dodržiavate tu? Oslavujem všetky naše sviatky, takže naše deti majú napríklad vaše Vianoce, ale zároveň osla- vujeme aj sviatok id, ktorý môžem prirovnať k Vianociam. Keďže ja som moslim, nepijem al- kohol, nejem bravčove mäso, modlím sa a sna- žím sa žiť podľa princípov islamu.
Kde sa cítite byť doma? Určite je to v prvom rade Afganistan, tam som sa narodil a vyrástol. No mojím ďalším domovom je aj Slovensko. Tu mám svoju rodinu a tu teraz žijem.
Úspešne reprezentovať s celým reprezentač- ným tímom Slovenskú republiku na ME 2013 v Španielsku. No a ešte veľa ďalších plánov, či už v spojení so športom, medicínou a mojou rodi- nou. Ak by som už plány nemal, tak by som tu už asi nebol, alebo by bolo niečo v neporiadku. Viac info o Matiullahovi aj o taekwon-do nájdete na: www.itftaekwondo.sk lines | 2012 52
Označeniu „slovenský Justin Bieber" sa bráni. Spevácka súťaž SuperStar však z neho urobila idol žien všetkých vekových kategórií, od Košíc po Prahu. A nie len pre jeho hlboký hlas. Spevák Martin Harich. miláčik
lines | 2012 53
Text: Adriana Čahojová / Foto: archív M.H. Rozhovor lines | 2012 54 Úspech v SuperStar priniesol do tvojho života aj veľkú zmenu v podobe stoviek kilometrov, ktoré stráviš každý mesiac na cestách. Ako to večné cestovanie znášaš? Zvykal si si naň dlho? Snažím sa neznepríjemňovať si ho. Naopak, asi ako jediný z kapely si ho zatiaľ stále celkom uží- vam. Baví ma len tak sa pozerať von oknom na to všetko pekné aj nepekné okolo. Možno je to aj tým, že v aute nikdy nedokážem spať. Táto vlastnosť nie je podľa mňa žiadna výhra, ale som za ňu rád, pretože mám aspoň pocit zodpoved- ného prístupu, keď všetci ostatní spia (smiech) – väčšinou s výnimkou šoféra. Ak niečo nao- zaj trpí, tak je to jedine naša chrbtica, ktorá sa s tým skoro každodenným vozením v aute cel- kom zmieriť nevie. Taktiež sa zmenil náš prístup k cestovaniu. Teraz sa na tom celkom bavíme. Vzdialenosť Liptovský Mikuláš – Bratislava pre nás kedysi znamenala celú večnosť. Teraz túto trasu „robíme” niekoľkokrát do týždňa, a je to pre nás akoby „za rohom”.
Praha! Zbožňujem to mesto. Má bohatú histó- riu a úžasnú atmosféru. Celkovo na mňa pôsobí takým umeleckým dojmom. Hudba a celkovo umenie tu žije. Pre mňa sa to tu vďaka SuperStar všetko začalo. Vždy, keď prichádzame z Liptova po D1-tke, aj napriek skoro 7 hodinám cesty v aute mám úsmev na tvári. A vôbec neviem prečo. Nemyslím si, že som sám s týmto poci- tom. Niektoré mestá majú v sebe skrátka také čaro. Praha na mňa pôsobí tak nedobytne, ma- jestátne. Je asi prirodzené, že ma tu veľmi baví aj pracovať.
naopak, neznášaš? Najradšej mám pohodu v aute. Keď je dobrá nálada, na niečo sa tešíme, alebo sme odohrali dobrý koncert. Keď sa rozprávame, alebo čosi riešime – cesta ubehne všetkým veľmi rýchlo. Horšie je to, keď sa niekam ponáhľame a zrazu sa ocitneme v niekoľkokilometrovej kolóne na D1-tke. To sú tie menej príjemné veci. Všade je strašne veľa áut a toto si všímam čoraz častejšie. Nielen v súvislosti s kolónami, ale aj s parkova- ním, tankovaním, atď... Mám pocit, akoby človek už nad týmito vecami strácal kontrolu.
Závisí to od rôznych ročných období. Napríklad počas júna sme hrali skoro každý deň, a z toho v Čechách asi len dvakrát. Inokedy mám opač- ný pocit. Ak to mám percentuálne vyjadriť, asi 60 percent koncertov odohráme v Čechách a 40 percent na Slovensku. Posledný mesiac chodíme
lines | 2012 55 do Prahy veľmi často, pretože sme sa rozhodli práve tu nahrávať naše druhé CD.
domoviny? Hmmm, to sú veľké plány (smiech). Ja som Slovák a som na to hrdý. Preto som si od malička hovoril, že budem spievať v slovenčine. Paradoxom je, že v dnešnom svete sa veci menia zo dňa na deň, z minúty na minútu, a človek nikdy nevie, kam ho osud zaveje. Mám ale pocit, že máme ešte veľa práce tu, na Slovensku a v Česku. Teraz je pre mňa prioritou dokončiť maturitný ročník v škole a dostať druhý album v štúdiu do fázy, aby som s ním bol spokojný tak, že bude môcť ísť von.
alebo vlakom? Autobusom som ako menší cestoval každý deň do školy. Teraz už skoro vôbec. Dnes chodím do školy väčšinou tým štýlom, že nás (s mojím klavíristom) ráno ocino vyhodí cestou odnie- kiaľ z auta. Aj s kruhami pod očami (smiech). Pamätám si ale, že keď som bol malý, neskutoč- ne ma fascinovali vlaky. Skoro každý deň som si chodil sadnúť na stanicu a len tak som sa pozeral. Neďaleko od domu máme železničné priecestie, a aj tam som strávil celé hodiny. Mal som taký malý zápisníček, kde som si písal, ktorý vlak kedy chodí. Ako som tam tak sedával, vždy som videl množstvo ľudí, ktorí doslova hazardovali s červe- nými svetlami. Teraz mám pred priecestiami veľ- ký rešpekt, ale vlaky si stále užívam. Je to podľa mňa dosť pohodlné cestovanie, najmä keď vyu- žívame tzv. „mŕtvy čas”. Funguje to tak, že nasad- neme na stanici v Liptovskom Mikuláši, zavrieme oči, a ráno o siedmej sa prebudíme v Prahe. To má v porovnaní s tým, keď prídeme po 6 hodi- nách v aute úplne „rozbití”, naozaj svoje výhody.
Nemám idol. Neviem, či je to dobre, či zle. Skôr ma veľmi baví rozprávať sa s ľuďmi a porovnávať ich. Neviem, či je to tak, ale zatiaľ sa mi zdá, že každý človek najskôr prejaví svoje dobré vlast- nosti, a keď ho lepšie spoznáte, tie zlé sa uká- žu samy. V každom človeku je kus môjho idola. Napríklad, rozprávať sa so starými ľuďmi… Ich skúsenosti, pohľad na život. Možno je to dnes trochu nedocenené, ale to je podľa mňa tá pravá škola života.
Download 440.23 Kb. Do'stlaringiz bilan baham: 
|