J a h o n w 2 sargitzasht a d a b iy o t I

260

—  Eh,  xayriyat-ey!  K irin g ,  tezroq!  Men  chiqqu- 
ningizcha  ash u la  aytib  tu ra m a n ,  boshladim :
H a y itb o y n in g   eshagi 
U rg'ochi  chiqib  qoldi.
A robaga  qo‘sh g a n d a ,
Y e lk a si  qichib  qoldi...
X   b  o b
M A H B U S L A R   N A M O Z   0 ‘QISHMOQCHI
B i r   m ing  to ‘qqiz  yuzu  oltin ch i  yilning  yigirm a 
b irin ch i  fev ralid a,  e rta lab   quyosh  endigina  ko‘ta- 
rilib   kelayotgan  b ir  pallada  M oxovxona  qamoq- 
xonasi  qalin  dev orlari  orasidan  xun u k   b ir qichqiriq 
otilib  chiqdi:
—  Voy-dod,  bizni  osmoqchilar!
C hinqiriq  k etid an   o ‘nlab  k ish ilarn in g   faryodi, 
esh ik larn i  ot  keldisiga  olib  g u m b u rlatib   u rg a n la ri, 
h a r xil  iltijo la r,  nid o lar  zindonxona tu y n u k la rid a n , 
esh ik lar  tirq ish id a n   oqib  chiqib  sh ah a r  u zra  yoyila 
boshladi.
—  Voy-dod!
—  H okim ga  arzim   bor!
—  Oq  poshshoga  iltim os!
—  0 ‘lim  oldidan  namoz  o‘qib  olmoqchimiz!
C hin  a ra fa   k u n i  em asm i,  savobtalab  erkag-u
x o tin  
m u su lm o n la r 
b a n d ila rg a  
k a tta -k ic h ik  
h ad yalar b erish  uchun  oqib kelayotgan b ir p ayt edi. 
M ahbuslar  bahonasida  ko‘proq  xayr-u  ehsonlar 
olish  um idida  to ‘d a-to ‘da  gadoylar,  tila n c h ila r, 
d a rv esh lar  to n g   sahardayoq  y ig ‘ilib  olishgandi. 
M ahbuslarning  q a rin d o sh -u ru g ‘la ri,  yaqin-yiroq- 
la ri 
b o la -c h a q a la rin i 
y e ta k la b , 
zero 
b u g u n
u c h ra sh u v g a   ijo z a t  bo ‘lsa  degan  um idda  b a r­
v aq tro q   kelishgan.  Ich k arid an  otilib   chiqayotgan 
fary o d lar  ham m alarin in g  d ilin i  o ‘rta b ,  v u ju d larin i 
z irq ira tib   yubordi.
261

—  Voy-dod,  dadam izni  o sish ar  ekan!  —  deb 
h o ‘ngrab  yig ‘ladi  b ir  bola.  X uddi  sh u n i  k u tib   tu r- 
g an d ek   ta s h q a rid a g ila r  ham   b a q irib -c h a q irib , 
devorlarni  m ushtlab,  darvoza  q a n o tla rin i  tepib, 
goh  xudoga,  goh  sh ah a r  hokim iga  allaqanday  ilti- 
joli  so‘zlarn i  ay tib   faryod  cheka  boshladilar.
Chinakam   g ‘alayon  boshlanib  ketgandek  edi.
—  Yo  xudo!  —  deb  yer-u  ko‘kni  larzag a  k eltirib  
o ‘sh q irish y ap ti  ich k aridag i  m ahbuslar.
—  Yohu!
—  Hay-yohu!
—  Yo  rahmon!  —  deb  jo ‘rovoz  bilan  ta k ro r- 
lay ap ti  ju ld u r  kiyim li  m addohlar.
—  Dadajon!
—  A kajonim ,  —  deb  bo‘zlashyapti  yosh-yosh 
bolalar,  —  sizga  h a y itlik   olib  keluvdik,  voy-dod!
Pankov  to ‘ra   kecha  b ir  tom oni  sog'ayib  ishga 
chiqqani,  yana  b ir  tom oni  m o 'ta b a r  m ehm onlarni 
ra n jitm a y   ku zatib   qo‘ygani  sabab  bo‘lib  oqshom 
ko‘p  ichib  qo‘ygan  ekan.  E rtalabgacha  k ayfi  ta r- 
qalm abdi.  S h irak ay f  holda  form asiz,  ichki  ko‘ylak- 
da  tim   ostig a  y u g u rib   k ird i.  Y er  tep in ib   b o r  ovozi 
bilan  qichqirdi:
—  Jim   bo ‘Haring!
Yo‘q,  jim   bo‘lm adilar.  A ksincha,  ta sh q a ri  bilan 
ich k ari  b ir  vu ju d   bo‘lib  birlash ib   ketgandek  edi. 
Zarb  bilan  ay tilg an   qichqiriq  ovozlari  devorlarga 
urilib ,  aks  sado  berib  naq  bo‘lm asa  nozirn in g  
quloqlarini  k a r  qilib  qo'yayozdi.  Ikki  qo‘li  bilan 
qulog‘ini  m ahkam  b erk itgan ch a ta sh q a rig a  yug u rib  
chiqib  ketdi-yu,  xiyol  o ‘tm ay  n o ‘g ‘ay  tilm ochni 
yetaklab  kirdi:
—  So‘ra ,  nega  baqirishyapti?
—  S h ah ar  hokim iga  arzim iz  bor  deyishyapti,  — 
tash q arid a  tu rib   esh itg an   g ap larn i  ay td i  m irshab 
tilm och.
—  So‘ra ,  a rz lari  nim adan  ib o rat  ekan?  K o‘proq 
qaysi  xonada baq irish ay o tg an   bo‘Isa  o ‘sha  xonadan 
so‘ra ,  kallavaram !
M irshab  tilm och  q a tl  etila d ig an lar  qam algan 
k a tta   xona yoniga borib  eshikning  tirq ish id a n   «jim
262

bo‘lin g la r,  to ‘ra   jan ob lari  sizlar  bilan  gaplashmoq- 
chi»  dedi.
—  A w a l  eshikni  och!  —  degan  ovoz  chiqdi 
ich k arid an .
—  A y t,  ch u ch v aran i  xom  sanashibdi!  —  yer 
tep in ib   qo‘ydi  P ankov  to ‘ra.
—  H ay it  nam ozini  M adrasai  X onim  m asjidida 
o ‘qishm oqchi  ekan.  S huni  talab   qilishyapti.
—  T ashqariga  chiqishga  ru x s a t  yo‘q!
—  BoTmasa  shu  tim   o stida  o‘qishga  ru x sa t 
b e ra r  ekansiz.
—  Ahmoq!  —  Pankov  to ‘ra   neg ad ir  m irshab 
tilm ochni  naq  yoqasidan  bo‘g ‘ib  oldi,  —  zindon­
la rn in g   eshigini  ochish,  oyoqlaridagi  k ish an larn i 
o lish ...  yo‘q,  bo‘g ‘ib  tashlaym an  seni!  A y t,  ham ­
m asini  bo‘g ‘am an  h o zir...
—  Yo  xudo!
—  Yohu!
—  Hay-yohu!
—  Yo  Rahmon!  —  endi  bu   d ah sh atli  ovozlar 
fa q a tg in a   qam oqxona  a tro fid a n   em as,  Siyob 
daryosi  ta ra fla rd a n ,  m oxovlar  m ahallasi  orqasidan 
ham   e sh itila   boshladi.  Q ayerdadir  zang  u rish y a p ti, 
q ay erd ad ir  chelak larn i  ta ra q la tib   ch alish y ap ti... 
«nahotki,  g ‘alayon  boshlangan  boTsa...»  vuju d in i 
qo ‘rq u v   q am rab   olg an  P a n k o v   to ‘r a   ity o q a 
kam zulining  y iltiro q   tu g m ach alarin i  yoT-yoTakay 
qadab,  b itta   kam zulga  shuncha  tu g m a  qadashni 
ix tiro   qilgan  tik u v ch in i  bo‘ralab   so ‘kib,  yugurib 
goh  u  xonaga  k ira r,  goh  bu  xonaga  o‘ta r,  vahi- 
m adan  d ir-d ir  q a ltira b   tu rg a n   m irsh ab larn i  tu rtib - 
ita ra r,  lekin  nim a  qilayotganini,  nim a  deyayot- 
g an in i  o ‘zi  ham   bilm as  edi.
—  Osmonga  q a ra tib   o ‘q  uzinglar!  —  qichqirib 
yubordi  b ir  m ahal.
0 ‘q  ovozlari  baqirib-chaqirayotgan  m ahbuslar- 
dan  ko ‘ra  ham   ko‘proq qam oqxonadan b ir chaqirim  
n a rid a   istiq o m at  qiluvchi  sh ah a r  politsm eysteri 
G usakov  jan o b larin i  qo‘rq itib   yubordi.  Qo‘shnisi 
ch iq arg an  b ir  tovoq  q atiq n i  k o 'ta rib   endi  sim ira- 
m an deb tu rg a n  edi,  yo ‘q,  nasib qilm asa qiyin ekan,
263

bo‘lm adi.  Tovoqni  avaylab  yerga  qo‘ydi-yu,  ko‘z 
yum ib  ochguncha  qam oqxonaga  yetib  keldi.
—  N im a  gap?
Ichkari-yu  ta sh q a ri  yana  bab-barobar  jun b ish g a 
keldi.
—  Voy-dod!
—  Hay-yohu!
—  Yo  Rahmon!
—  N im a  gap  deyapman?!  —  baqirib  yubordi  s e r­
soqol  polkovnik.
Pankov  to ‘ra   o‘zini  yo‘qotib  qo‘ygan  ekan, 
oyog‘ini  ju ftlad i-y u ,  ammo  gapirolm adi.  U ning 
o‘rn ig a  m irshab  tilm och  javob  q ay tard i.  G ‘alayon- 
ch ilarn in g   talab in i  lo‘nda  qilib  tu s h u n tirib   berdi. 
So‘ng  «m ana,  endi  boplab  so‘kish  eshitsam   kerak», 
deb  y u rag in i  hovuchlab  orqaga  tisa rilib   tu rg a n   edi, 
polkovnik  G usakov  ja n o b la ri,  n e g ad ir,  so‘kish 
o‘rniga  q ah r  bilan  qah-qah  otib  kulib  yubordi:
—  Vah-vah-vah!  Bor-u  yo‘g ‘i  shum i?
—  Shu,  janobi  oliy lari,  —  to ‘satd an   tilg a  kirib  
qoldi  Pankov  to ‘ra.
—  Jano b i  bosh  p ro k u ro r  ru x s a t  berg an   edi-ku?
—  A x ir...
—  Bas  qiling ax ir-p ax irin g izn i.  Namoz  P irim q u l 
o ‘g ‘lid a n   boshqa  ham m a  m a h b u sla rg a   H a y it 
nam ozini  o‘qib  olishga  ru x s a t  bering.
M irshab  tilm och  ik k i  k a ftin i  og‘ziga  ko‘vacha 
qilib  «Hoy,  m u su lm o n lar,  polkovnik  jan o b lari 
sizlarga  m arh am at  q ild ilar.  H ay it  nam ozini  o ‘qib, 
ru h la rin g izn i  poklab o lish larin g g a  ru x s a t berdilar» 
deyishi  bilan  tegirm ondek  guvillab  tu rg a n   zin- 
donxonalardagi  shov q in -su ro n lar  asta-sek in   bosila 
boshladi.
E shik  tirq ish la rid a n   ta sh q a rig a   quloq  solib 
o ‘tirg a n   N am ozning  qalbiga  shu  paytda  shodlik, 
quvonch  quyilib  kelayotgandek  edi.  E n tik a r,  yara- 
si  b itay-bitay  deb  tu rg a n   yuzini  m uzdek  eshikka 
tira b   «joyida,  ham m asi joyida,  —  deb o 'y la r edi,  — 
eng  m uhim i  bu  ta d b ir  m endan  chiqqanini  hech  kim 
sezm ay qoldi.  Endi  xoin  yana  ham   hush yo r  bo‘ladi. 
Men  u n dan  ko‘ra   ham  hush y o rroq   tu rish im   kerak.
264

Lahim   ochganim ni,  bu   kecha  qochishim iz  kerakli- 
gin i  hech  b irig a   o x irg i  daqiqagacha  sezdirm ay 
tu ra m a n .  A w a l,  tim n in g   d a rv o z asin i  ich id an  
qulflab  k a litn i  cho‘n tag im g a  solib  olam an,  so‘ng 
e ’lon 
q ilam an . 
Y o‘q, 
a w a l  
xoin 
k im lig in i 
aniqlashim   k e ra k ...  aniqlaym an,  deb  v aq tn i  boy 
berib  qo‘ysam -a...»
T im ning  o stin i  su p u rib -sid irib ,  h a r  joy-har 
joyga  esk i-tu sk i  paloslar  tash lab   joy  hozirlay  bosh­
ladilar.  Pankov  to ‘ra   ham   b u tu n lay   boshqacha 
bo Tib  qoldi.  Ichib,  m ast  boTib  olib  goh  m usulm on 
qorovullarni,  goh  haligi  tilm och  m irshabni  quchib, 
e rta g a   boTadigan  bayram   bilan  ta b rik la r,  «aslida 
xudo  b itta ,  din,  e’tiqod  boshqa  xolos.  X udoga 
sigT n g an larn i,  xudo  u rsin   a g a r  jonim dan  o rtiq  
k o ‘ram an»  deb  tu sh u n tirm o q c h i  bo T ar  ammo, 
m u su lm o n   q o ro v u lla rn in g   a n g ra y ib   tu rg a n in i 
ко‘rib   qoT  s ilta r  edi.  N am ozgar  p ay tig a  borib  tim ­
n in g   darvozasini  u stid a n   qulflab,  jam ik i  zindon- 
x o n alarn in g   e sh ik larin i  lang  ochib  yuborishdi,  tim  
o stida  g ‘ala-g ‘o v u r  boshlanib  ketd i.  Soch-soqoli 
o ‘sib,  egnidagi  guppi  choponi  titilib   uvadasi  chiqib 
k e tg a n   b a n d ila r  b ir-b irin i  q u c h a r,  b ir-b irin i 
b ag ‘rig a  olib,  yelkasidan  silar:  xo ‘rsin ib   yigTayot- 
gan  kim ,  quvonchdan  en tik ay o tg an  kim ,  bilib 
boTm asdi.
Ik k i 
x u fto n  
m ah ali  boTib  qoldi 
ham k i, 
N am ozboyni  z in d o n d an   c h iq a rm a d ila r.  H a tto  
bug u n  ovqat  b erish n i  ham   u n u tib   qo‘yishganga 
o ‘xshaydi.  K unbo‘yi  hech  kim   yo‘qlam adi.  «Nega 
To‘x ta sh   kelm ayapti,  nega  P y o tr  ko‘rinm aydi,  — 
hamon  eshikning  tirq ish id a n   k o 'zin i  olmay  o ‘tira r- 
d i  N am oz,  —  bord i-y u ,  ikk ov in i  ham   bug u n  
ich k arig a  qo‘yishm asa-ya!  E  xudo,  o ‘zing  rah- 
nam osan!..  El  y o ta r  paytigacha  ku tay ,  ochishm asa, 
x an jarim   bor-ku,  am allarm an ...  I t  em gan  nozir, 
xudojo‘y  em ish,  x u d o jo 'y   boTsang  nega  meni  xu- 
d o jo ‘y la r 
d a v ra sig a  
qo ‘sh m ay ap san ? 
Nega?! 
Qo‘rqayapsanm i  m endan,  chiqsam   ham m angni  yey- 
m an,  su y ak larin g n i  chaynaym an...»
H ay ajo n   va  ta s h v is h li  o‘y la ri  beh ad  zo ‘r
265

bo‘lg an id an ,  y u ra k n i  goh  qisib,  goh  y a y ra tib  
yuboruvchi  bu  ru h iy   ho lat  tez-tez  alm ashinib  tu r- 
ganidan  Namoz  holsizlana boshladi.  Zinaga boshini 
qo‘yib  m udrab  qolgan  ekan,  P y o tr Zagladaning  kir- 
ganin i  sezm ay  qoldi.
—  H ozir  ta sh q a rig a   chiqasan,  —  tez-tez  s h iv ir­
ladi  m o‘ylovdor  m irshab,  —  um um an,  seni  uyoqqa 
olib  chiqishga  ru x s a t  yo‘q.  Tavakkal  qilam iz. 
K ishanni  yechib  ta sh la,  tez  bo‘l!  Men  tim   d a r­
vozasini  tash q arid an   qulflaym an,  sen  ham   ic h k a ri­
dan  qulflab  ol.  Lahim dan  b irin ch i  chiqqan  kishi 
sham   yoqsin,  ja r  tom ondan  narvon  tu sh gu n ch a 
sham   yonib  tu rs in .  U qdingm i?
—  Uqdim.  Men  eng  oxirida  chiqam an.
—  B ilganingni  qil,  lekin  eh tiy o t  bo‘l.
P y o tr  Zaglada  N am ozni  q a ttiq   quchib,  b ag ‘rig a  
bosdi-yu,  so‘ng  shoshilib  tim   o stiga  chiqib  ketd i. 
K etidan  Namoz  ham   k o 'ta rild i.  Peshindan  buyon 
o ralarid a  b oshliqlarini  ko ‘rm ay,  u  qam algan  xona­
ga  k o 'zla rin i  tik ib ,  beto q at  o‘tirg a n   m ahbuslar 
g u rr  etib  o‘rin la rid a n   tu rish d i.  Namoz  kishanga 
o‘rganib  qolgan  oyoqlarini  kergancha  b ir  oz  jim  
tu rd i-d a,  nih o y at,  q altiro q   ovoz  bilan  dedi:
—  A ssalom u  alaykum   jo 'ralarim !  B ayram laring 
m uborak  bo'lgay!
—  V aalaykum   assalom ,  —  baro b ar  javob  qay- 
ta ris h d i  m a h b u sla r,  o‘zin g izg a  ham   m u b o rak  
bo ‘lgay!
—  Qani,  o‘tirin g la r,  d o ‘stlarim .
Yo‘q,  hech  b iri  o ‘tirm ad i.  Demak,  xudd i  ozod- 
likda  y u rg an   pay tlarid ag id ek   a w a l  N am ozbekning 
o ‘tirish in i  k u tish y ap ti.  N am ozning  esa  o ‘tirg isi 
yo‘q  edi.  D avrani  aylanib  h a r  b iri  bilan  qo‘l 
berishib  om onlasha  boshladi.  K im   qaysi  eshikdan 
chiqqan  bo‘lsa  o‘sha  eshik  oldida  qo‘l  qovushtirib 
tu rib d i.  Demak,  aralash  o 'tiris h g a   ru x s a t  bo‘lmab- 
di.  0 ‘lim ga  m ahkum   bo ‘lgan  Sherniyoz,  Qur- 
bonboy,  A vazsher,  Shoham in  og‘a la r  b ir  safda, 
um rbod  su rg u n g a   ketay o tg an   A rslonqul,  Qobil, 
T u rsu n   arav aso z,  u s ta   N a za r,  To‘ra   m erg an, 
H otam  k a lta la r boshqa safda.  H am m alarining bosh-
266

la ri  egik,  ko ‘zlarid a  g ‘am ,  so 'z la ri  qisqa,  alam li.
—  X ay riy at,  omon  ekansiz,  —  so‘rab  qo'yadi 
goho  Namoz.
— X udoga shukur! — degan xo‘rsin ish  esh itilad i.
—  U m idsiz  bo‘lmang!
—  Sho‘rpeshona  ekanm iz...
—  B oshingizni  ko‘taring!
—  N ah o tk i,  jim g in a  o ‘lib  k eta  bersak,  Namoz- 
boy?
Namoz  o ‘z  zindonxonasi  yoniga  qaytib,  chor- 
d an a  q u rd i.  B osh q alar  ham   o 'tirg a c h ,  A bdu- 
qodirxo‘jad an   b ir  tilo v a t  qilib  yuboring,  deya  ilti­
mos  qildi.  Lekin,  shu  zahotiyoq  sak rab   o 'rn id a n  
tu rib   ketdi-yu,  xud d i  ozodlikda  yu rg an   p aytlarida- 
gi  kabi  keskin,  sh id d atli  ohang  bilan  g ap ira  bosh­
ladi:
—  J o ‘ra la rim ,  bu  oqshom  xudoga  iltijo   qiladi- 
gan  kunim iz.  E rtag a   h ay it.  X udo  xohlasa  niya- 
tim izg a  ham   yetgaym iz...
N am ozbekning  ovozidagi  sh id d atk o r  ohangni 
sog‘inib  qolishgan  ekanm i  yoki  «xudo»  degan  so‘z 
b an d ilarn in g   tu tq u n   ru h ig a   seh rli  ta ’s ir  ko‘rsatd i- 
m i,  ham m alari  shoshilib  cho‘kka  tu sh ib   oldilar. 
«B ism illahir ro h m an ir  rohim »,  —  boshini  chayqab, 
baland  ovoz  bilan  alam li,  d ard li  b ir  ohangda  q iro at 
boshladi  A bduqodirxo‘ja .  T im ning  darvozasi  yoni­
da  cho‘kka  tu sh g an ,  hali  sudlanm agan  y ig itla r 
b o sh larin i  baland  k o 'ta rib ,  ko‘zlarin i  yumib:
—  Yo  hayotan  Nabiy!
—  Yo  B ahovaddin  pirim!
—  E,  p arv ard ig o ri  olam!  —  deya  chayqala  bosh­
lad ilar.
B ir  nafasdan  so‘ng  tilo v at-u   iltijo la r  ohangi bir- 
b irla ri  bilan   qo‘shilib  tim n in g   o sti  guvillay  boshla­
di.  K a tta -k a tta   odim lar  tash lab  d av ran i  aylanib 
y u rg a n   Namozboy  jo ‘ra la rin in g   yelkasiga  tu rtib  
« qattiqroq,  qattiqroql»  deb  ta y in la r  edi.  B ir  mahal 
u   q o ra te rilik   o 'n b o sh i  T u rsu n   a ra v aso zn in g  
qo‘ltig ‘idan  olib  o ‘z  xonasi  yaqiniga  keltird i-d a 
«vaqt  ziq,  —  deya  sh iv irlad i  qulog‘iga,  —  savolim- 
ga  qisqa  javob  berin g .  Oram izda  xoin  bormi?»
267

T u rsu n   aravasoz  a tro fg a   qo‘rq ib ro q   n azar  ta s h ­
lab  oldi:
—  Buni  nega  m endan  so‘rayapsiz,  bek?
—  C hunki,  H otam ni  tek sh irib   k o ‘rish n i  sizga 
topshirg an   edim ,  esingizdam i?
—  Esim da,  bek.
—  Tekshirdingizm i?
—  Tekshirdim .
—  X o‘sh?
—  Sizni  u sh lab   b erg an   o ‘sh a.  O rqangizdan 
L utfullo  hokim  bilan  k a p ita n   G olovning  a sk arlari- 
ni  boshlab  borgan  ham   o‘sha.
—  Y anglishayotgan  bo‘lm ang?
—  0 ‘lim   oldida  tu rib m an ,  bek!  M ening  o‘n  ikki 
yig itim ni  ham  o‘sha  sotdi.
—  A x ir  u  K altan i  ham   S ibirga  su rg u n   qilishdi- 
ku?
—  Nom iga  shunday,  bek.  M ana  ko‘rasiz  e rta g a  
yo  qochirishadi,  yo  qo‘yib  yuborishadi.
—  Jo y ingizga  b o rin g ...
T im ning  to ‘r t   bu rch agig a  tosh  fo n u s  qo‘yilgan 
edi.  Namoz  x ira  yonib  tu rg a n   ch iro q lard an   b irin i 
olib  Sherniyoz  bilan  Q urbonboyni  o‘zi  yotgan   zin ­
don  tu b ig a   e rg a sh tirib   tu sh ib   k etd i-y u ,  xiyol 
o‘tm ay   yolg‘iz  qaytib  chiqdi.
Ollohga yolborib  tasbeh  a y tay o tg an la rn in g   к о ‘pi 
N am ozning  bu  keskin  h a ra k a tla rid a   qandaydir 
o‘zgacha  b ir  m aqsad  b o rlig in i  h is  qilish a  boshla- 
gandi.  T arvuzdek  dum -dum aloq  yu zli,  beli  behad 
uzu n ,  qoT-oyoqlari  aksincha  behad  k a lta ,  ko‘zlari 
jav d irab   tu ra d ig a n   H otam   k a lta   hali  Namozboy 
A ravasoz  bilan  shivirlashayotganidayoq  y u rag ig a 
g ‘ulu   tu sh ib   beto qat  bo Та  boshlagandi.  C hiroq 
koT argan  uch  y ig it  zindon  tu b ig a  tu sh ib   ketganda: 
«Demak,  n im ad ir  boT yapti.  N im aligini  bilam an-u, 
ta sh q a rig a   y u g u ra m a n » ,  deb  k o ‘n g lig a   tu g ib , 
boshqalar  qatori:
—  Yo  B ahovaddin  pirim!  —  deya  iltijo   qilib 
qo‘ydi.
«Namoz  zindon  tu b id an   yolgTz  chiqdi,  qoTidagi 
chiroq  ham   o ‘sha  yerda  qoldi  shekilli.  Dem ak,  zin-
268

don tu b id a n im ad ir so d ir bo‘lyap ti,  — yana fik rid an  
o‘tk aza  boshladi  H otam   k a lta ,  —  ana  Sherniyoz 
qaytib  chiqdi.  0 ‘tiris h i bilan b an d ilar o ‘rta sid a   shi- 
v ir- s h iv ir  b o sh lan d i.  H a y a jo n la n is h y a p ti,  en ti- 
k ish y ap ti.  K o‘zlarid a  bam isoli  chiroq  yongandek. 
Namoz  ham   bug u n   sal  boshqacharoq.  Y ig itlarin i 
jan g g a  boshlab  k iray o tg an   sark ard a g a   o‘xshaydi. 
Q adam lari dadil,  so‘zlari keskin.  H a-ha, b ir gap bor. 
B ilam an-u,  ta sh q a rig a  qarab yuguram an».
N am ozboy  A b d u q o d irx o ‘ja n in g   sh u n d o q q in a 
yonginasiga  borib  «endi  o‘rn in gizdan   tu rib   azon 
ayting!»  deb  b u y u rd i.  A bduqodirxo‘ja   tilo v a tn i  bas 
qildi-yu,  ammo,  likillab  tu rg a n   k allasini  to 'x ta to l- 
may:
—  Azon  v a q ti  kirdim i?  —  deb  so‘rad i.
—  K irdi!  —  N am ozning  ovozi  bu  gal  keskinroq 
esh itild i.
T im ning  o stin i  ja ra n g li  aks  sado  qoplab  k etg an ­
dek  bo ‘ldi.
—  Ollohu  ak b ar,  ollohu  akbar!
A shhadu  anla  ilah a  illalloh!..
«Yo‘q,  m eni  alday  olm aysanlar,  sezib  tu rib m an  
o ralarin g d a  b ir  s ir  bor,  —  N am ozning  h a r  b ir 
h a ra k a tin i 
k u z a tib , 
o ‘y la sh d a  
davom  
e ta d i 
H otam , —  yo‘q,  sen  kechagi  in g rab   yotgan  Namoz 
em as,  bug un   boshqacharoqsan.. . »
—  H otam ,  —  deb  sh iv irlad i  yonida  o 'tirg a n  
y ig itc h a ,  —  sh e rig in g g a   a y t,  u   ham   sh erig ig a  
a y tsin ,  qochib  chiqib  ketishim iz  uchun  lahm   ta y ­
y o r  ek an .  B izni  ta s h q a rid a   o tla r  k u ta y o tg a n  
emish!  X udo  xohlasa  h ay it  nam ozini  e rta g a   ozod­
lik d a  o'qiym iz.
—  N im a?!  —  H o tam   b ir  sap ch ib   tu s h d i. 
0 ‘rn id a n   tu ra y o tib   Namoz  tik ilib   tu rg a n in i  к о ‘rib 
qoldi.  X uddi  yanglishib  sh er  oldiga  borib  qolgan 
quyondek  b ir  n afas  dovdirab  tu rd i  u.  N im a  qilishi 
kerak?  N im a  qilganda  ham   tezroq  qilishi  kerak! 
H o tam  
k a lta  
em ak lash n i 
h a li 
o ‘rg a n m a g an  
chaqaloqdek  orqasi  bilan  su rilib   darvozaga  yaqin- 
lasha  boshladi.  D arvozaga  b ir  quloch  cham asi 
m asofa qolgan edi,  m ushukdek  chaqqon b ir h a ra k a t
269

bilan  sapchib  o ‘rn id an   tu rd i-y u ,  ik k i  qo'llab  gum ­
b u rla tib   u ra  boshladi.  Namozboy xud d i  sh u n i  ku tib  
tu rg a n   edi.  O rqasidan  kelib  H otam ni  m ahkam  
quchoqlab  oldi.
—  Qo‘yib  yubor,  yozilmoqchiman!  —  tip irch i- 
lanib  dedi  Hotam .
—  Shu  yerga  yozilasan.
—  Dodlayman  bo‘lmasa!
—  D odlasang,  bo‘g ‘aman!
N am ozboy  H o ta m n i  d a st  ko ‘ta r ib   tim n in g  
o‘rta sig a   olib  bordi.  H am m a  g u rr  etib   o‘rn id an  
tu rib   ketd i,  d av ra  siqilib  kela  boshladi.
—  Meni  qo‘yib  yubor!  —  ko‘zlari  kosasidan 
chiqqudek  olayib  borm oqda  edi  H otam ning,  — 
Namoz,  senga  yaxshilik  qilam an.  Q ayinsinglingni 
kim  o ‘g ‘irlag an in i  aytam an.
—  Sotqin,  q u tu lib   ketm oqchim isan?
H am dam boyning  k a tta   o ‘g ‘li  Zamonbek  o‘g ‘irla-
gan   uni!  L u tfu llo   h o k im n in g   n a v k a rla ri  yor- 
dam lashib  yuborgan.  H a r b irig a  yuz  tillo d an   hadya 
b erg an ...  qo‘yib  yubor  endi.
—  Odinabibi  qayerda?
—  B ilm aym an,  qo‘yib  yubor  deyapman!
—  Meni  sen  ushlab  berganm iding?!
—  Yo‘q!
—  Ochiq  ay t,  bo‘lm asa  o'ldiram an!
—  Men  anavi  k o ‘kko‘z,  ко‘zing  go ‘rd a   c h irig u r 
A ra v aso z n i 
u sh lab  
b e rg a n m an . 
U n i 
yomon 
ko 'ram an ,  akam ni  u rg a n ,  to g ‘am ni  kaltak lag an . 
Qo‘lingni  ol  endi!
—  T u rsu n n in g   y ig itla rin i  ham   sen  ushlab  
berganm iding?
—  H a,  ha,  qo‘yib  yubor  endi.  Men  daxlsizm an, 
bilib  qo‘y!
—  Sotqin,  sen  o 'lish in g   kerak!
—  Yo  xudo!
—  Sotqinga  o‘lim!
—  M enga  qo‘yib  b er  uni!
Namozboy  H otam   k a ltan in g   tom og‘id an   ikki 
qo‘llab  m ahkam   siqqancha  qayirib  yerga  yotqiza 
boshladi.  Xoin  boshi  yerga  yetgach,  k a lta   oyoqla-
270

rin i  b ir-ik k i  silk itd i-y u ,  neg ad ir,  kulim siragancha 
jim   bo‘lib  qoldi.
B ir  so atlard an   so‘ng  k a tta   tim   osti  xuddi  suv 
quygandek  jim   bo‘lib  qoldi.  O ltm ish  ikkinchi  mah- 
bus  zindon  tu b ig a  yug u rib   tu sh ib   ketgach,  yolg‘iz 
qolgan  Namozboy,  o‘rta d a   cho‘zilib  yotgan  m ur- 
d aning  u stig a   qay sid ir  m ahbus  tash lab   ketgan  eski 
choponni  yoparkan:  «Janozasiz  to ‘n g ‘iz  qo‘pding», 
deb  qo‘ydi.