J a h o n w 2 sargitzasht a d a b iy o t I

302

b o ‘l.  S a fa rg a   o tla n a m iz .  Q ilic h la rn i  q in id a n  
s u g ‘u rib  yana javion uram iz, jo ‘ra la rim . Xudo bizga 
у or, avliyolar m adadkor. M azlum lar ja ro h a tig a  mal- 
ham  qo‘yish uchun eldan-elga ot suraveram iz.
I V   b  o b  
QIZ  O'G'RISI  QOCHIB  QUTULMOQCHI
—  B ilib   qo‘y,  Namoz,  kun in g   bitg an   seni.
—  Yo‘q,  —  bosh  chayqadi  Namoz,  —  sening 
t a ’zirin g n i  berm asdan  tu rib   bu  dunyodan  ketish  
yo‘q.
—  0 ‘g ‘ri,  qaroqchi.
—  T ilingni  tiy .
—  Bosqinchi.
—  Qo‘lin i  yechib  qo‘y in g lar,  —  b u y u rd i  Namoz. 
S h ern iy o z 
b ila n  
N a za rm a tv e y  
sh o sh ilib  
Zam onbekning  orqasiga  cham barak  qilib  bog‘lan- 
gan  qo‘lini  yecha  bosh lash d i...  O tasiga  o ‘xshab 
ketad i  u.  H a,  ha,  xuddi  H am dam boyning  o ‘zi. 
N ovchaligi-yu  qotm aligi,  boshining  cho‘ziqligi-yu 
b u rn in in g   k a tta lig i,  u z u n   bo ‘y n id a g i  y o ‘g ‘on 
to m irlarn in g   x u n u k   bo‘rtib   tu rish i-y u   chaqchayib 
b o q is h la ri 
— 
N am o zn in g 
q a rsh isid a   baay n i 
H am dam boyning  o‘zi  o‘tirg an d ek .
Zam onbekni  bu  yerga  ho zirg in a  k eltirish d i. 
N azarm atvey  tu tib   keldi  u n i...
K echa  oqshom  qasoskor  y ig itla r  bu  y erg a  ken- 
gash  o ‘tk azish   uchun  to ‘plangan  edilar.  Namozboy 
Morozov  dom ladan  e sh itg an la rin i  esida  qolganicha 
so‘zlab  berdi.  Zulm  va  haqsizlikning  tu x u m in i 
tu g ‘ayotgan  k a tta   tovuqni  o ‘ld irish   kerak,  zulm   va 
haqsizlik  d a ra x tin in g   sho x ch alarin i  sin d irib   yur- 
gan  ekanm iz,  aksincha,  bu  d a ra x tn i  to m iri  bilan 
qo‘porishim iz  d a rk e r  ekan.  Biz  jilg ‘am iz,  m inglab 
jilg ‘a la r b irlash ib  q u d ra tli daryo hosil  qilgandagina 
b u   zulm   d a ra x tin i  qo‘porib  tash lash   m um kin  ekan. 
J ilg ‘a larn i  b irla sh tirish   uchun  yeng  shim argan 
m iro b lar  bor  ekan,  u la rn i  so tsial-d em ok ratlar  deb
303

atash ad i.  Qasoskor  y ig itla r  ana  shu  p a rtiy a   bilan 
bog‘lanib  olm oqliklari  d a rk o r...
H alidan  buyon  m udragandek  o ‘y  su rib   o ‘tirg a n  
A rslonqul  ik k i  m u sh tin i  tizzasig a  tira b   boshini 
baland  ko‘tard i:
—  E,  qo‘ysangiz-chi,  Namozboy.  Men  u la rn i 
yaxshi  bilam an,  o‘lardek  y u rak siz  odam lar.  0 ‘zlari 
jangga  k irg an i  qo‘rqib bizni  gijgijlashm oqchi.  Qani 
ayting-chi,  u la rn in g   qaysi  b irid a   qurol  bor?  Q uruq 
gap  bilan  zo‘ravonni  yo‘qotib  bo ‘larm ik an ,  qo‘ying 
bu  g aplaringizni.
—  U la rn in g   q u ro li,  fah m im c h a ,  sal  bosh- 
qacharoq,  —  tu sh u n tirm o q ch i  bo‘ldi  Namozboy.
—  Qanaqa  qurol  ekan?  —  jo ‘ra la rim   ham  
esh itsin   degandek  ataylab baland  ovoz  bilan  so 'ra d i 
A rslonqul.
—  Inqilobiy  g ‘oya,  u la rn in g   quroli  shunga 
o ‘xshash.
—  T u sh u n tirib ro q   aytsangiz-chi,  zam barakm i, 
bombami,  nim a  o‘zi  u?
—  A rslonqul  og‘a,  ochig‘in i  aytsam   bu  qurol- 
larg a  o‘zim  ham   yaxshi  tu sh u n m ay m an ,  —  iq ro r 
bo‘lib  dedi  Namozboy.
E shik  yonida  cho‘kka  tu sh ib   o‘tirg a n   yigitcha 
o ‘zicha  b ir  kulib  oldi:
—  Namoz  aka,  so‘rasam   m aylim i?  H aqsizlik 
tu x u m in i  tu g 'u v c h i  k a tta   tovuq  bu   Oq  poshshom i?
—  H a,  o‘sha.
—  U nda  xo‘rozi  kim   bo‘ldi  ekan?
Y ig itla r  o‘rta sid a   yengil  ku lg i  ko‘ta rild i.  K ulgi 
g ‘ovurga  ulan d i.  Namozboy  a y tay o tg an   g ap lar 
xu su sid a  y ig irm a  y ig itd a  yigirm a  xil  fik r,  mulo- 
haza  bor  ekan.  X ulosa  shu  bo‘ld ik i,  bu  ta k lifn i 
bayon 
q ilg an  
M orozov 
d o m la n in g  
h u z u rig a  
xabarchi  yuboradigan  bo‘ld ilar.  Qasoskor  y ig itla r 
u la r  bilan  ittifo q   tu zish g a  rozi.  A g ar  o ralarid a 
m usulm on  y ig itla rid a n   bo ‘lsa,  b irin i  buyoqqa 
jo ‘n a tis h s in .  D o‘p p in i  y e rg a   olib  q o ‘yib  b ir 
gaplashib  olishadi.  E htim ol,  quroldan  y ordam lari 
tegib  qolar.
Y ig itlar  o 'rta sid a   yana  g ‘ov u r  boshlandi:
304

—  B ordi-yu,  keladigan  vakil  Oq  poshshoning 
ag en ti  bo'lib  chiqsa-chi?
—  Qo‘ysang-chi,  o ‘risla r  o‘rta sid a   ham   hozir 
qasoskorlar  k o ‘payib  qolgan.
—  Q asoskorm an,  deb  chiq ay o tg an larn in g   ko‘pi 
sotqin.
Choyxonaning  eshigi  sharaqlab  ochilib,  ostona- 
da  kiyim -boshlari  yom g‘ird a  shalabbo  bo‘lib  ketgan 
To‘xtashvoy  ko‘rin d i.  A ftid an ,  qorovulda  tu rg a n  
y ig it  u n i  ich k ari  kiritm ay m an   deb  x arx ash a  qil- 
ganga  o ‘xshaydi,  ikkovlari  b ir-b irla rin in g   etak lari- 
dan  m ahkam   ushlab  tu rish ib d i.
—  N im a  gap?  —  shoshilib  so‘ra d i  Namozboy.
—  M ana  bu  shalpangquloqni  qaran g ,  —  sov- 
qotib  ham   qolganga  o ‘xshaydi,  tis h la ri  tarak lab  
dedi  To‘xtashvoy,  —  qo‘ym aym an  em ish.  Undan 
ko‘ra   soqolingni  oldirib  olsang  bo‘lm aydim i,  alvas- 
tin in g  buvisiga  o ‘xshab  ketibsan.  Namoz  aka,  sizga 
x a t  bor,  m ana  bu  tu g u n ch a  ham   sizga.
«Namozboy!
Olio  taoloning  m arh am ati  va  qolaversa  sodiq 
d o ‘s tla rim n in g  
ko ‘m agi 
b ila n , 
s h u k u rla r 
b o ‘lsin k im ,  S iz n in g   o ld in g iz d a   yu zim   yorug* 
b o ‘la d ig a n   bo ‘ld i.  J a v lo n q u l  a m a k in in g   qizi 
O dinabibini  o ‘g ‘irlag an   zotni  aniqlam oqni  xudoyi 
taolo  m enga  nasib  etdi.  B okira  qizni  sizn in g   va 
m en ing  
ham  
ra q ib im  
bo ‘lm ish  
Zam onbek 
H am dam boy  o‘g ‘li  o ‘g ‘irla m is h d ir.  Va  o‘sh al 
bosqinda  L utfu llo   hokim ning  to ‘r t   nav k ari  ham 
ish tiro k   etm ish lar.  N av k arlard an  b iri  kam inaga 
guvohlik  berib  arz  qildikim ,  Zamonbek  ko‘chalar- 
dan  o ‘tib   bora  tu rib :  « P o 'sh t,  M irza  H am id  hokim 
kelyapti,  po‘sh t,  hokim ning n av k arlarig a yo‘l ber», 
deb  ovoza  qilib  borm ish d ir.  Cho‘l  o ‘rta sig a   yet- 
gach,  Zamonbek  qizni  zo‘rlam oqni  ix tiy o r  qilgan. 
Qiz  behad  q a rsh ilik   qilib  q a ttiq   o lish g an   va 
Cho‘m ichli  qishlog‘i  ta ra fg a   qarab  qocha  boshla- 
gan.  Yana  b ir  olishuvda  Zamonbek  Odinabibini 
bexosdan  bo‘g ‘ib  o ‘ld irib   qo‘ygan.  0 ‘rn id an   tu rib  
«chakki  bo‘ldi,  chakki  ish  bo‘ldi»  deya  nadom at 
b irla   oh  chekkan.  N av k arlarg a  qizni  shu  yerga
305

ko‘mish  haqida  farm o n   berib,  h a r  b irig a   b ir 
ham yondan  tan g a  hadya  qilgan.
Do‘sti  sodiq  n av k arn in g   ko‘m agida  kechalab 
borib  m urda  dafn  etilg an   joyni  a x ta rib   topm oqni 
xudoyi  taolo  m enga  nasib  etd i.  E,  p arv ard ig o r, 
guldek  tan a  chirib  bitib d i.  Egnidagi  c h it  ko‘ylak- 
ning  omon  qolgan  p arch alarin i  Sizga  jo ‘natm oqqa 
jazm   qildim .  Va  yana  n av k ar  do‘stim iz  x arjlash d an  
orlanib  yu rg an   tillo   ta n g a la rn i  ham   shu  tuguncha- 
ga  tu g ib   qo‘ydim ,  to k i  isboti  guvoh  bo‘lgay.
Namozboy!  U shbu  bad k ird o rlik  ne  vajd an   qilin- 
ganligiga aqli ojizim  yetm ay tu rib d u r.  E htim olkim , 
kam inani  el  o‘rta sid a   badnom   qilib  hokim likdan 
tush irm o q n i  m aslah at  q ilg an d u rlar.
Sizni  xudoning  panohiga  to p sh ird im ,  ollohu 
akbar.
K am ina  M irza  H am iddurm en*.
Namoz  x a tn i  b ir  o ‘qidi,  ik k i  o‘qidi,  o‘qigan  sari 
boshi  egilib  boraverdi.  Y ig itlar  hoynahoy  xunuk 
b ir  x ab ar  keldi-ku,  deyishib,  so ‘zlashga  botinolm ay 
jim   qolishdi.  N ihoyat,  Namozboy  hayajonini  ichiga 
y u tg an id an   y u zlari  bo‘rqsib,  qontalash  ko‘zlari 
xiyol  qisilib  o 'rn id a n   tu rd i-y u ,  N azarm atveyni  y i­
g itla r  davrasidan  a jra tib   choyxonaning  to rg in a  
dahliziga  yetakladi.
X atn i  o ‘qib  berdi.
N azarm atvey  k erak   bo‘lganda  o‘zini  Namoz- 
chalik  bosa  olm as,  pov  etib  yonib  k e ta r  edi. 
Odinabibiga  chinakam   ko‘ngil  qo‘ygan  edi  u.  «Shu 
bahona  bo‘lib  o ‘zbekka  el,  Namozboyga  qarindosh 
bo'lam an»,  deb  to tli  o rz u la r  n a sh ’asidan  m ast 
bo‘lib  yurg an d i.  «Odinabibi  tirik ,  un i  q ay erg ad ir 
berk itib   qo‘yishgan,  qochdi-quvdilar  sal  pasayishi 
bilan  a lb atta   a x ta rib   topam an»,  deb  ko‘ngliga 
tu g ib   yurg an d i.  0 ‘zbekcha  to ‘y  qilib,  o ‘zbek  yigit- 
laridek  yasanib,  chim ildiqqa  k irish n i  ko‘z  oldiga 
k eltirib ,  goho  pinhona  sh irin -sh irin   en tik ib   olar 
ed i...  B attol  Zamonbek  un i  bo‘g ‘ibdi.  H im oyasiz, 
ojiz  qiz  qanday  tip irch ilag an   ekan,  dodlab,  kimni- 
d ir  yordam ga  ham   c h aq irg an d ir...
306

N azarm atvey  sakrab  o ‘rn id an   tu rib   ketdi.
—  H oziroq  jo ‘naym an.
—  Qayoqqa?  —  ham on  boshi  egik  edi  Nam oz­
boy ning.
—  D ahbedga,  otib  tashlaym an  uni.
—  T irik   k e ltir,  o ‘zim  sud  qilam an  u n i,  keyin 
o tasan.
S harros  yom g‘i r   quyib  tu rg a n   qorong‘i  kechada 
to ‘r t   y ig iti  bilan   D ahbedga  ot  qo‘yib  ketgan  
alam zad a  y ig it  n o n u sh ta   p a y tid a   Zam onbekni 
bedovga  yoppa  qilib  qaytdi.  H ojatxonaga  yozilgani 
c h iq q an d a  b o ‘g ‘ib  ch ak m o n g a  o ‘ra s h d i  u n i, 
O dinabibini  chakm onga  o‘rab  olib  qochgan  edi, 
o ‘zini  ham   chakm onga  o ‘rab   k e ltirish d i.  M ana  u 
N am ozning  q arsh isid a  cho‘kka  tu sh ib   g ‘azab  ham 
qo‘rq u v d an   v u ju d i  sham olda  qolgan  b aq aterak  
y ap ro g ‘idek  q a ltira b   tu rib d i.  Ammo,  s ir  boy  ber- 
gisi  yo‘q,  xudo  xohlasa  berm aydi  ham .  B utun 
b o rlig ‘i  bilan  N am ozni  ayblab,  qoralab  tu rib d i. 
Go‘yo  yakka  o‘zi  haq-u  b u tu n   olam  nohaqdek.
—  O dinabibini  sen  olib  qochganm iding?  — 
savolini  yana  ta k ro rla d i  Namozboy.
Zamonbek  b ir  qalqib  ketgandek  sezdi  o‘zini. 
N azarid a,  n im ad ir  ichida  uzild i,  nim ad ir  yondi. 
K o‘zida  o‘t   chaqnadi:
—  Hech  kim ni  olib  qochganim   yo‘q.
—  Tonm oqchim isan?  —  Namozboy  kecha  oq­
shom  To‘x ta sh   k eltirg a n   tu g u n ch an i  yechib,  uning 
oldiga  tash lad i,  —  bu  ko‘ylak  parchasi  kim ning 
egnida  ekanligi  yodingda  qolgandur?  M ana  bu 
ham yonni  kim ga  hadya  qilgan  eding?
Tamom,  s ir  oshkor  bo‘libdi.  N av k arlard an   b iri 
sotilibdi.  Lekin  ta n   olm asligi  kerak.  Tan  olish  — 
o‘lim .  0 ‘lim ni  istam aydi  u.
—  T u h m at  bu!  —  y e rn i  q a ttiq   m u sh tla d i 
Zamonbek.
Poyloqchi  y ig it  hovliqib  kirdi:
—  O tliq lar  kelishayotganga  o‘xshaydi.
—  O tliqlar?  —  Namozboy  sakrab  tu rib   tashqari- 
g a  y u g u rd i. 
X u d d i  s h u n i  k u tib   tu rg a n d e k  
Zam onbek  lip  e tib  
0
‘rn id a n   tu rd i-d a ,  Namoz
307

chiqqan  eshikdan  ta sh q a rig a   ko‘z  tash lab   olmoq 
uchun  yarim   b u rilg an   N azarm atveyning  u stig a  
tash lan d i.  B ir qo‘li  o g 'zid a,  boshqasi bilan  m ahkam  
bo‘g ‘gancha  kuch  bilan  yerga  bosa  boshladi.  Tong 
p allasid a  yo zilg an i  chiqqan  Zam onbek  qanday 
g ‘a fla td a   qolgan  boTsa,  N azarm atvey  ham   shu 
p aytda  ana  shunday  b ir  eh tiy o tsizlik n in g   qurboni 
boTmoqda  edi.  B utun  v u ju d i  nuqul  pay-u  m ushak- 
dan  ib o rat  boTgan  Zamonbek  xirsd ek   kuchli  ekan, 
N azarm atvey  o ‘rn id a n   tu rish g a ,  hech  boTm asa 
dodlab  yordam   so‘rash g a  h arch an d   u rin m asin   na 
ovozi  chiqdi-yu,  na  o‘zini  o‘nglay  oldi.  X irillab, 
n afasi  qisilib  kela boshladi,  xiyol  o 'tm a y   kallasi b ir 
tom onga og‘ib  tu s h d i...  U ni  oTdi  deb  gum on  qilgan 
Zamonbek  fu rs a tn i  qoTdan  boy  berm aslik  uchun 
shoshilib  o ‘zini  ochiq  darich ad an   ta sh q a rig a   o td i... 
N azarm atvey  h u sh id an   ketm agan,  balk i  o'zim ni 
sh u n d ay   q ilib   k o ‘rs a ts a m   ra q ib   to m o g ‘im d an  
qo‘lin i  olarm ikan  deb  um id  qilgandi.  Shoshilib  u 
ham  o 'rn id a n   tu rib   darich ag a  yaqinlashdi:
—  H a,  ha,  qochib  qutulm oqchi  boTdingm i?
Zam onbek  ovoz  q ay erd an   ch iq d i  ek an   deb
orqasiga  o'grilm oqchi  boTgan  edi,  to 'pponchadan 
uzilgan  o‘q  ikki  qoshining  o 'rta s ig a   kelib  tegdi.
—  M ana  endi,  qiz  o‘g ‘risi,  xohlagan  joyingga 
ketaver,  —  sh u n d ay   deb  N azarm atvey  yug u rib  
tash q arig a  chiqib  ketdi.
V   b  o b
Q A S O S K O R L A R   QU RSHOVDA
N am o zb o y   a tro fg a   n azar  tash lab   olmoq  uchun 
choyxonaning  tom iga  chiqdi-yu,  y o m g 'ir  aralash  
yengil tu m an  borligidan ko'pam   uzoqni  ko'rolm adi, 
«otlaninglar»  deb  qichqirdi  orqasiga  qaytib  tu sh a- 
yotib.  Yo‘q,  otlanisholm adi.  B edovlarni  ta sh q a rig a  
olib  chiqishga  ham   u lg u ra   olm adilar.  O g'ilxona- 
nin g p astak   eshigini b ir yoTa o‘n besh-yigirm a mil-
308

tiq d an   o‘qqa  tu tib   qolishdi.  H ayitboy  yetaklab 
chiqayotgan  ta r g ‘il  toy  ikk i  oyog‘in i  osmonga 
ko ‘ta rib   b ir  kishnadi-yu  gupillab  yerga  yiqildi. 
* 0 ‘q  tegdi»  e tla ri  uvishib  o ‘yladi  yigitcha.
—  O tla rn i  q a y ta r in g la r,  —  y an a  b u y u rd i 
Namozboy.  S o 'n g   ta ta la n ib   tom   boshiga  qaytadan 
chiqa  boshladi.  «Tunash  u chun  tan lag an   jo y larin i 
q aran g » ,  alam li  o‘y la r  ch arx   u ra   boshladi  boshida, 
choyxona,  ik k i  tegirm on-u  objuvoz.  Bor-yo‘g ‘i  shu. 
Qolgani  ta q ir  d a sh t,  bun in g  u stig a   choyxona  ham 
hayqirib oqayotgan  soyning u stig a  osma ko ‘prikdek 
balan d   q u rilg a n   e k an ...  bu   behisob  n a v k a rla r 
kim niki  bo‘ldi  ekan?  O ralarida  qizil  sh ap k alilar 
borga  o‘xshaydi.  Demak,  m irsh ab lar  ham   kelibdi. 
Nega  ko ‘cha  ta ra fd a n   em as,  d ash td an   siqib  ke- 
lish y ap ti?  Demak,  ko‘chaning  q ay erid ad ir  p istirm a 
bor.  N am ozni  y ig itla ri  bilan  o‘sha  yoqqa  haydash- 
m oqchi...
—  N azarm at,  besh  y ig itn i  olib  p astk i  tegirm on- 
n in g   tom iga  chiq.  A rslonqul  og‘a,  siz  ham   besh 
y ig it  bilan  objuvozxonaga  о ‘tin g .  0 ‘q  otm ay  tu- 
r in g la r, 
y aq in  
k e ltirib  
u ra m iz . 
S h ern iyo z, 
Qurbonboy bilan   em aklab  n ariro q q a bor,  qizil  sh ap ­
k a lila r  kazak  ask arm i,  m irshabm i  bilib  q ay tin g lar. 
Q olganlar  m ening  yonim ga,  tezroq.
To‘satd a n   gum birlab  zam barak  otildi-yu,  chap 
to m o n d a g i  n a v k a r la r  t o ‘d a si  a ra la s h -q u ra la sh  
bo‘lib  ketd i.  K im dir  otdan  qulab  tu sh d i,  kim- 
n in g d ir  o ti  olib  qochdi.  Zam barak  yana  gum burla- 
di.  0 ‘ng  ta ra fd a g i  qizil  sh ap k alilarn in g   safi buzilib 
ketd i.  E  tav b a,  e  tav b a,  nim a  bo‘ly ap ti  o‘zi? 
N ah o tk i,  Namozboyga  g ‘oyibdan  yordam   kelgan 
b o ‘lsa.  Namoz  o‘rn id a n   tu rib   yana  o tlan ish g a 
b u y ru q   berd i.  Ammo,  otxo n an in g  eshigiga  yetib 
u lg u rm aslarid an   bu  yern i  ham   zam barakdan  o ‘qqa 
tu ta   boshladilar.
—  Q ayt orqangga,  ham m ang yana tom ga ch iq ,— 
b aq irib  yubordi  Namoz.
B ir 
k ech ad a 
sh u n c h a lik  
a lg ‘o v -d a lg ‘ovli 
daq iq alarn i  boshidan  kechirgan  y ig it  ketm a-ket 
x a to la rg a   yo ‘l  qo ‘y a y o tg a n id a n   x a b arsiz   edi.
309

Zamonbekni  terg ash g a  berilib  ketib  v a q tn i  qo'ldan 
boy berib  qo'ydi.  Dabbed  ta ra fd a n   izma-iz  ot qo'yib 
kelayotgan  navkar-u  m irsh ab larn i  a tro fd a   quyuq 
tum an  bo‘lgani  uchun  N azarm atvey  ham ,  y ig itla ri 
ham   p ay q ash m ag an d i. 
«Z am onbekni  chorbog* 
ta ra fd a n   olib chiqdik,  hech  kim  sezgani  yo‘q»,  deya 
o‘zlaricha  m ag‘ru rlan ib   kelishayotgandi.  Nam oz­
ning  yana  b ir  xato si  shu  bo‘ld ik i,  d a sh tn in g   ikki 
tom onida  ask ar  ко‘rib ,  ko‘chada  p istirm a  bo‘lsa 
kerak,  deb  o ‘ylab,  m anzilgohni  ta rk   etib   o‘qdek 
otilib  chiqib  k etish  o ‘rn ig a   tom   u stig a   chiqib 
him oyaga o ‘tib  oldi.  V aholanki,  otxona eshigi o ‘qqa 
tu tilg a n   pallada  h a r  ikki  ko‘cha  ham   bo‘sh  edi.  Bu 
im koniyatni  ham   u   qo‘ldan  boy  berib  qo‘ydi.
K ap itan   P y o tr  Shirokovning  zam barak  bilan 
quro llan g an   jazo  o try ad i  Jum abozordan  yo‘lga 
chiqib  Y angiqo‘r g ‘on  bo‘lisi  ta ra fg a   shitob  bilan 
tu sh ib   kelayotgandi.  Tegirm on  boshi  a tro fid a g i 
o tliq larn i  siy rak   tu m an   o rtid an   yaxshi  ajrato lm ay  
hoynahoy  N am ozning  y ig itla ri  bo‘lsa  k erak   deb 
o‘ylab  zam barakdan  ikki  bora  o ‘qqa  tu td i.  Dahbed 
bo‘lisining  hokim i  M irza  Q obilning  y ig itla rid an  
beshtasi  o‘lib,  hokim ning  o‘zi  ot  u stid a n   uchib 
ketd i.  Ammo,  anglashilm ovchilik  ko‘p  ham   uzoqqa 
cho‘zilm adi.  Tom onlar  b ir-b irla rin i  tan ib ,  ko‘z 
yum ib  ochguncha  b irlash ib   qaytadan  saflan a  bosh­
lad ilar.  S aflana  boshlagan  p ay tlarid a  ham   hali 
Y angiqo‘r g ‘on tom onga ketad ig an  ko ‘cha bo‘sh  edi, 
u lgurib  chiqib  ketm oqlari  uchun  v aq t  ham   y e tarli 
edi.
Chinakam   qurshov  boshlandi.  Tom  u stid a   yot- 
gan  y ig itla rn in g   ko‘pchiligi  vahim aga  b erila  bosh­
lashdi.  «M aqtanchoq  bo‘lm ay  k e t,  —  deya  qah r 
bilan  o ‘ylard i  A rslonqul,  —  qayoqdagi  o ‘risn in g  
gapini  bizga  m a’qullaym an,  deb  qo‘l-oyog‘im izni 
tushovlab  berding.  Sen  m aqtanchoqning  boshingni 
kesm asam   ik k i  qo‘lim   tepam da  k etad i...»   «Kim 
biladi,  kechadan  buyon  sh arro s  yom g‘i r  quym agan- 
da,  pana  joy  a x ta rib   bu  y erg a  kelm ay,  kengashni 
to ‘qayzorlarda  o ‘tkazib  qo‘ya  qolgan  b o ia rm id ik , 
—  o ‘zicha  o‘y  su ra d i  A b duqodirxo'ja,  —  yo‘q,
310

ham m asi  ta q d iri  azaldan.  Peshonaga  b itg an i  shu 
bo ‘lsa,  nachora!»  «M enimcha,  huju m n i  biz  qi- 
lish im iz  k e ra k   edi,  —  o ‘zich a  o ‘y  s u ry a p ti 
Sherniyoz  ham ,  —  k u tish n i  hech  yoqtirm aym an... 
A norgulim ,  ishqilib  seni  sotib  qo‘yishm asin-da. 
X udo  xohlasa,  shu  qurshovdan  eson-omon  chiqib 
olsak,  seni  o ‘zim  bilan  b irg a  olib  yurganim   bo‘lsin. 
N asiba  opang  bilan  yonma-yon  ot  chopa  berasan. 
Ne  uchun  dunyoga  keldim ,  sen  bilan  ko‘rish- 
m asam ,  ne  u ch u n   dunyoga  keldim   yov  bilan 
so‘g ‘ishm asam .. . »
—  Shoham in  og‘a.
—  N im a  deysan,  Sher  yigit?
—  H ujum ga  o‘tsak   bo‘lardi.
—  Namozboy  ham   b ir  n a rsan i  o‘ylayotgandir, 
sab r  qil,  Sher.
«Hamma  ayb  m endan  o‘td i,  —  o‘zini  o‘zi 
koyiyapti  A vazsher,  —  d a ra x t  u stid a   tu rg an im d a 
y o ‘lla rn i  sinchiklab  kuzatibm an-u,  d ash t  tomon- 
la rn i  u n u tib m an .  Tum an  o rtid an   yaqinlashib  qol- 
g an larin i  payqam abm an.  E  xudo,  endi  nim a qildim , 
b u la r  nobud  boTsa  n a rig i  dunyoda  m endan  jon 
d a ’vo  qilishadi-ku...»
H ay itb o y   m iltig ‘in in g   qo ‘n d o g ‘in i  k o ‘ksiga 
m ahkam   tira b   jim   yotibdi,  pishillab  nafas  olayot- 
gan i  shundoqqina  esh itilib   tu rib d i.
To‘xtashvoy  jo ‘rasin i  sekin  tu rtd i:
—  H ayit.
—  G apiraver.
—  Sen  m o‘ljalg a  olganingda  qornini  poylaysan- 
m i  yo  peshonasinim i?
—  J im   bo‘l.
—  Zerikib  ketayapm an.  M enga  q ara,  mabodo 
men  oTsam  m iltig ‘im   bilan  ko‘m in g lar,  xo‘pmi?
—  Ahmoq.
—  M u n k arn ak ir bobomni b ir qo ‘ rqitm oqchim an.
—  Jim   boT,  deyapm an.
—  Shahid boT ganlarning joni  to ‘pp a-to ‘g ‘ri jan- 
n atg a  tu sh arm ish ,  shu  rostm i?  M enga  q ara,  jan- 
n a td a   ham   o t  boT arm ikin?..
Zam barakdan  ketm a-ket  otilg an   o‘qlar  teg ir-
311

mon-u  objuvoz  a tro fla rig a   tu sh ib   p o rtlay   boshladi. 
Limmo-lim  oqayotgan  anh o rn in g   su v lari  loylanib 
ketdi.  Sherniyoz  yotgan  tom ning  yog‘ochlarini, 
vassa-yu  bo‘y ra la rin i  titk ila b   osm onga  ir g ‘itd i, 
qam ishlar  lovillab  yonib  ketd i.  * 0 ‘ldi,  ham m asi 
o‘ldi».  Namoz  sak rab   o ‘rn id a n   tu rib   ketdi-yu,  chap 
tom ondan  qiyqirishib  kelayotgan  o tliq larg a  ko ‘zi 
tu sh ib   shu  zahotiyoq  yana  yotib  oldi.  O tliqlar  yoyi- 
lib  kelishyapti.  O tsa  bo‘ladi,  yo‘q,  yaqinroq  ke- 
lishsin.  Yana  b ir  oz,  ha-ha,  ana  shunday.
—  Otinglar!  —  buy ru q   berdi  Namoz.
U ch -to ‘r t   su v o riy   o t  u s tid a n   uch ib   k e td i.
Qolganlari  orqaga  qaytib,  hu v   n arid an   an h o r  yoyi- 
lib  oqayotgan  joydan  kechib,  o‘ng  tom ondan  tegir- 
mon  boshini  yoydek  o‘rab  kela  boshlashdi.
—  O tin g lar...
B ir choy dam lam  fu r s a t ichida uch d u rk u n  hujum  
bo‘ldi, uch bora orqaga chekindilar. Lekin, to ‘satd an  
hujum   to 'x ta b  qoldi.  0 ‘qi  tu g ab   qoldi shekilli,  zam ­
barak  ham jim   bo‘ldi.  Tum an  quyuqlashib  kelyapti. 
Y aqinroqqa kelib, to 'sa td a n  tash lan ib  qolishlari ham  
m um k in ...  o ‘lg a n la rn i,  y a ra d o rla rn i  choyxonaga 
olib o‘tish d i.  Sherniyoz,  Shoham in og ‘a,  E sergeplar 
allaq ach o n  
o m o n a tin i 
to p s h irib  
bo ‘lish ib d i. 
Shodikarim  degan y ig itn in g  oyog‘in i o‘q cho‘r t  uzib 
k e tib d i.  B ehush  y o tib d i.  E sh b o ‘ri  y elk asid an  
yaralanibdi.  Oyoqda  aran g   tu rib d i,  E sergepning 
boshiga engashib ho‘ng rab  yub o rd i...
—  O lovlarda  yonib  k etd in g   qozog‘im ,  olov 
eding,  yonib  o ‘td in g   qozog‘im ...
Tum an  o rtid ag i  jim likda  b ir  gap  bor,  nim ad ir 
boTyapti.  Yo qo‘shim cha kuch  k u tish y a p ti,  yo zam- 
barakka  o‘q  k e ltirish   uchun  chopar  yubo rish g an ... 
Namoz  tirik   qolgan  y ig itla rin in g   ham m asini  jam- 
lab,  choyxonaga  to ‘plab  oldi,  tom   ostid ag i  qu ru q  
qam ishdan  naycha  y asata  boshladi.  K o‘z  yum ib 
ochguncha  o‘tirg a n   jo y larin in g   ta x ta sin i  kesib, 
hayqirib  oqayotgan  an h o rg a  tu sh ad ig an   darcha 
ochishdi.
—  N aychadan  n afas  olib,  suv  ostid an   oqib 
ketam iz.  Eshbo‘r i  og‘a,  siz  boshlang.