Tanlangan asarlar


Download 5.46 Mb.
Pdf ko'rish
bet14/48
Sana01.01.2018
Hajmi5.46 Mb.
#23563
1   ...   10   11   12   13   14   15   16   17   ...   48

gisini  u n u ta   olmadi.  Bunda  mening  ham   k a tta   aybim 

bor.  Ha,  shunga  qolganda  b o ‘shlik  qildim.  B o'shlik 

ham  deb  bo'lm aydi,  kelinimni  ayab  yurib,  uning  ichki 

siriga  aralasha  olmay  qo'yganim ni  nima  desam  ekan, 

bo'shlikm i,  yo  undan  ham  yomon  guno h m i?  Esingdami, 

ona-Yer,  o 'sh a   bahorda  shu  yerda  b o 'lg an   ish?

-   O 's h a   choqda  kelining  mening  betim ga  chopganini 

aytyapsanm i?

-   Ha,  o'shani  aytam an.  O 's h a   bahorda  bahri-dilingni 

yash n a tib   qiyg'os  ochilgan  qizg'aldoq  k o 'p d a n   buyon 

yaydoq  qolgan  dalan g d a  to   k a tta   y o 'lg a  q a d a r  to 'sh a lib  

yotmovdimi.  G u lning  chiroylisi  q izg'a ldoq  emasmi,  ay­

lanay!


O 's h a  

kezlarda 

brigadamiz 

a ’zolari 

bosh 

ariqni 


kovlashm oqda  edi.  Men  ham  shu  y erda  q o 'shc hilar 

yoniga  borib,  undan  ketm on  chopayotganlar  yoniga 

kelib,  ot  ustida  yurardim.  O d a m lar  kun  botmasdanoq 

ariqni  chopib  bo 'lib ,  ovulga  e r ta   tarqalishdi.  A lim an­

ga,  sen  qiz-juvonlar  bilan  uyga  ketaver,  orqangdan 

yetib  boraman,  dedim-u,  berigi  tom onga,  q o 'shc hilarning 

olachig'iga  burildim. 

Birozdan  keyin  otlan ay in   deb 

oyog'imni  uzangiga  solayotganim da,  Alimanni  k o 'rib  

qoldim.  U  uyga  ketmasdan  shu  yerda  y o lg'iz  qolibdi. 

Gul  terib  yurgan  ekan.  Gulni  yaxshi  ko'rmasmidi.  Ana, 

sh o 'rlik   Aliman,  gul  suygan,  guld ek   b o 'lg a n   kelinim! 

Q o 'lid ag i  o 'n ta c h a   qizg'aldoqni  erkalanib  silar,  yuziga 

bosib,  q an d a y d ir  bir  c h u q u r  o 'y g a  c h o 'm g a n d ek   turardi. 

Uni  shu  h o latd a  ko'rib,  chakkam ga  issiq  te r  yugurdi. 

Shunda  uning  bir  v a q tla r  o 'ro q   o 'r ib   yurib,  gulxayri 

terganligi  esimga  tushdi.  Shunda  u  boshiga  qizil  d urra 

o 'rab ,  q o 'lig a   oppoq  gulxayri  ushlab  olgan  emasmidi, 

hozir  b o 'lsa  boshida  qora  ro'm ol,  q o 'lid a   qizil  gul,  farqi 

shundagina  edi.  Aliman  o 'sh a n d a   xayolga  cho'm gan 

boshini  yuqori  k o ‘tardi-da,  anchagacha  tevarak-atrofga 

nazar  tash lab   tu rd i,  s o 'n g   osmonga  tikilib,  birdaniga, 

buning  endi  kimga  qanchalik  keragi  bor,  degandek,  ke- 

chirgin,  ona-Yerim,  sening  betingga  urgandek,  achchig'i 

bilan  qo'lidagi  gulni  uloqtirdi-yu,  o'zi  esa  yuztuban 

y iqilib  yotib  qoldi.  Mayli,  y ig 'la b   olsin,  deb  men  ola-

'1 1 2


chiqning  orqasidan  p analab  turdim .  Shu  mahal  Aliman 

o 'rn id a n   y ana  irg 'ib   turdi-da,  boshi  oqqan  tom on,  k a tta  

y o 'ln i  ko 'z la b   otilganicha  jo 'n a d i.  Esim  chiqib,  otga 

mina  solib  orqasidan  tushdim .  Q ani  endi  yeta  olsam. 

O ld im d a  qora  ro'molini  hilpiratib,  qizil  g u lla r  ustida 

qochib  borayotgan  kelinimni  k o 'r a r  ekanman,  sarosimaga 

tushib:  «Aliman!  Aliman!  Bu  nima  qilganing,  voy  o'lay! 

Txta!  T xtagin!»  -   deyaveribman.  O 's h a   safar  y o 'r g 'a  

sam anining  orqasidan  yugurgandek,  Aliman  k a tta   yo'lga 

yetib  


borib, 

y ana 


qaytib, 

men 


tom onga  yuzlandi. 

«Ena!  Enajon!  Menga  hech  nima  demang!  Indamang! 

Q ying!»  -   deb  qo'lini  yozib  yugurib  keldi-da,  o tning 

yolini  cha ngallab  boshini  mening  tizzamga  q o ‘ydi-da, 

h o 'n g ra b  y ig'ladi.  Men  indam adim ,  nima  ham  der  edim, 

yig'isi  bosilguncha  q arab  tu rd im . 

Bir  v aq t  boshini 

k o 'ta r ib ,  Aliman  menga  qaradi.  O h,  o'shandagi  ahvolini- 

yey,  yuzidan  issiq  yosh  oqib,  ko'zlari  shishib  ketgan. 

«Q arang,  ena,  -   dedi  u  xo'rsinib.  -   Q uyosh  shunday 

yarqirab  tursa,  dala  shunday  g u llab   tursa,  musaffo  os- 

mon  shunday  kulib  tursa,  Qosim  kelmaydi-a?  Endi  hech 

qachon  kelmaydi-a?»  «Yq  kelmaydi»  -   dedim  men. 

Aliman  c h u q u r  x o 'rsinib  oldi-da:  «Kechiring,  ena,  -  

dedi.  -   Qosimning  orqasidan  yugurib  borib,  birga  o 'lay 

degandim ».  S h u n d a  men  ham  y ig 'la b   yubordim.  Agar 

men  odam  bo'lsam ,  uzoqni  k o 'r a   oladigan  ona  bo'lsam, 

o 'shandayoq  uning  betiga  qaram ay  turib:  «Bu  sening 

nima  qilganing,  yosh  bola  b o 'lib   qoldingmi,  bundan 

keyin  yashashni  istamaysanmi?  Senga  o 'xsha gan  qancha 

kelinlar  beva  b o 'lib   qoldi.  Sabr  qil,  asta-sekin  Qosimni 

u n u t,  sendek  ju v o n   yerda  qolarmidi.  O 'z   tengingni  yana 

toparsan.  B axting  ochilar.  Q o 'y ,  b unday  qilma,  yomon 

b o 'lad i.  H ay o td a n   bezsang,  o'z ingning  sho'ring.  Bardam 

bo'l!»  -   demaymanmi,  shunday  qilib  uni  y o 'lg a   solmay- 

m anm i?  Ammo  men  shunday  deb  ay ta  olmagan  edim, 

h a q iq a t  b o 'lsa  ham  sovuq  gap  yomon  ekan.  Keyin  ham 

necha  m arta  shu  so'zni  kezi  kelganda,  tilim ning  uchida 

tu rsa   ham,  to rtin ib   ayta  olmadim.  Bunga  tu rli  sabablar 

b o 'ld i,  mendagina  emas,  Alimanning  o'zidan  ham  o 'tdi. 

Qisqasi,  so'zning  ham  tem irdek  qiziq  payti  b o 'la r   ekan, 

v aq t  o 'tg a c h ,  bora-bora  sovub,  bora-bora  og'irlashib,

113


bora-bora  aytishga  qiyinlashib,  eski  dard  zo'rayib  ketar 

ekan.  Bu  gapni  men  m ana  hozir,  zamon  tinchlanib,  ora­

dan  qancha  v a q tla r  o 'tg a n d a n   so‘ng  aytyapm an.  O 's h a  

to 'p o lo n li  yillarda,  kolxozning  bitmas-tuganm as  ishlari 

bilan  o 'ralashib,  bu  ishni  bafurja  o 'tirib ,  o'y lash g a  vaqt 

ham,  fursat  ham  b o 'lm agandi.  Bizning  barcha  harakati- 

miz,  umidimiz,  tilagimiz,  kutganim iz  -   ertaroq  g 'a la b a g a  

erishsak,  urush  tugasa.  U nd a n   keyingi  ishning  hammasi 

o'zicha  hal  b o'ladigandek  oson  k o 'rin a rd i.  Lekin  hozir 

ham  urushning  achchiq  iztirobi  bitdi  deb  ay ta  olmay- 

miz...  Ha,  ona-Yer,  bitm agani  uchun  shu  zaylda  ham ­

masini  qaytad a n   eslab,  barchasini  q a y ta d a n   qon  yutgan 

y ura kla rdan   tkazib,  so'zlashib  o ‘tiribmiz-da.

-   Gapiraver, 

T o 'lg 'a n o y ,  gapiraver. 

Bugun  so'z 

senga.  Hikoyangni  davom  ettiraver.

-   G apirmasdan  iloj  qancha:  h ayot  o'zi  shunga  maj- 

bur  etadi.  U rushning  uchinchi,  to 'rtin c h i  yillari  davom 

etib,  kishi  qalbini  dam   k u y untirib,  dam   suyuntirib, 

dushm an  tob o ra  chekinib  borayotgan  b o 'lsa  ham,  hech 

bir  cheki  y o 'q d e k ,  k uch-quvvatdan  tolgan  elni  battarro q  

qaddini  bukib,  tinkasini  q u ritardi.  El  kuzda,  yig'im- 

terim   paytida  mashoq  terib,  bir  am allab  kun  o 'tkazgan 

bo'lsa,  qish  o 'r ta la rig a   borib  topgan -tu tg an i  ham  oxirlab 

qolgan  edi.  K o'klam ga  kelib  to g 'd a n   qazib  olingan  o 't- 

o 'la n la rn in g   tom irlarini  yeyish  bilangina  kun  kechirgan- 

lar  ham  bo 'ld i.  Aliman  ikkalamiz  o ch -to 'q   b o 'lsa k   ham, 

sabr-toqat  qilib,  kolxozning  ishidan  kun  o 'tk a z ib   yurdik. 

Bolali-chaqali  kishilarning  kuni  ju d a   qiyin  b o 'ld i.  O p ­

poq  b o 'lib   shishib  ketgan  bolalarni  ko 'rg an im d a  jonim  

achib,  o'z im ni  aybdor  kishidek  his  etib,  ularn in g   «non» 

deb  term ilgan  ko'zlariga  boqolmay  yurdim .  Q o 'lim d an  

kelsa  borimni  ayamay,  h a tto   Suvonqul,  Q osim larning 

orqasidan  borib,  sen  ham  frontda  joningni  fido  qil, 

shu n d a  bu  bolalarning  ham  qorni  to 'y a d i,  deyishsa  hech 

ham  ikkilanmasdan  ado  etardim .  Men  bir  kuni  shu  gap- 

larni  Alimanga  aytdim .  Shunday  desam  u  ju d a   o'y lan ib  

qoldi.  «Rost  aytasiz,  ena,  -   dedi  u,  -   k a tta   kishilar- 

ku 


nega  och  qolishganini  tushunishadiku-ya, 

ammo 


bolalar  buning  farqiga  yetarmidi.  U larn in g   dunyoning 

hech  qanday  bordi-keldisi  bilan  ishi  y o'q.  U larg a  biz-

114


dan  ham  qiyin.  U larni  har  qanday  bo'lsa  ham,  eplab, 

urush  tug ab ,  otalari,  og'alari  q ay tib   kelguncha  bir 

am allab  och  qo'ymasligimiz  kerak.  Bu  ikkalamizning 

ham  burchim z,  ena.  Q o 'ld a n   kelguncha  x alqqa  yordam- 

lashib  turaylik,  foydamiz  tegsin.  Insonning  qadr-qim m ati 

ham  shunda-da».  Biroq  buning  uddasidan  chiqish  qiyin 

edi.  Ekin  ekib,  non  top g an   d ehqonlarning  nonsiz  qolishi 

T angrining  teskari  ishi  edi.  B unday  p a y tla rd a   meniki- 

seniki  degan  g ap lar  bo'lm aydi.  H am m a  narsa  urushga  -  

hayot  ham,  erk  ham,  m ehnat  ham,  yosh  bolalarning 

og'zidagi  o vqat  ham  -   hammasi-hammasi  -   so'nggi 

burda  nongacha  qonsiragan  urushga!  U n d a n   hech  kim 

hech  qayoqqa  qochib  qutulolm aydi.  Q ochib  k o 'r g a n la r 

bo 'ld i,  yashirishning  nima  h ojati  bor,  o 'sh a   qochoqlar 

oxiri  aylanib  kelib,  x alqqa  zarari  tegar,  uning  dush- 

mani,  qaroqchisi  b o 'lib   chiqar  edi.  Boshqa  nima  ham 

qilardi.  Esingdami,  ona-Yer,  o 'sh a   qishki  tun.

-   Ha,  haligi  adashib  ketganingni  aytyapsanm i?

-   O 'sh a n i  aytyapm an.  Q irq  uchinchi  yil  qishining 

o 'rta la ri  edimi,  yoki  k o 'k la m n in g   boshlari  edimi,  hayto- 

vur,  q or  erimay,  sovuq  b o 'lib   tu rg a n   edi.  T u n n in g   qaysi 

mahali  edi,  esimda  y o 'q ,  el  tekis  u xlab  y o tg an d a  al- 

lakim  derazani  sindirgudek  urib:  «To'lg'anoy!  Brigadir! 

Tur  tezroq!  U yg'on!»  -   deb  qichqirdi.  Hushimiz  ketib, 

Aliman  ikkimiz  sakrab  tu rd ik .  «Ena!  Ena!»  -   dedi  Ali­

man  q andaydir  bir  quvonchli  hodisani  sezgandek  tovush 

bilan.  Aldoqchi  sarobdek  doim  xayoldan  ketmas  umid 

shu  m ahalda  mening  qalbim ga  ham  bir  uchqun  tashlasa- 

ya:  askarga  ketg an la rd an   biri  kelib  qoldimi,  degan  o 'y  

xayolimga  kelsa  b o'ladim i.  «Sen  kimsan?  Sen  kim- 

san?»  -   derazaga  yugurdim .  «E shikka  chiq,  T o'lg'anoy! 

Bo'l  ertaroq!  Saroydan  ot  o 'g 'irla n d i!»   -   dedi  kelgan 

kishi.  Aliman  chiroqni  yoqquncha  etigimni  kiya  solib 

ko'c haga  chopib  chiqdim.  O t   saroyiga  raislar  ham  yetib 

kelgan  ekan.  Saman  y o 'r g 'a   bilan  birga,  -   uni  biz  kol- 

xozga  topshirib  yuborgan  edik,  -   aravaga  qo'shadigan 

yana  ikkita  ot  y o 'q .  Brigadamizning  ko'klam gi  yer 

haydashga  m o 'lja lla n g a n   ajoyib  otlari  edi.  O tb o q a r  ot- 

larga  tu n g i  yem-xashagimni  solayin  deb  pichanxonaga 

ketganda  o 'g 'ir la b   ketishibdi.  Kelsa,  saroy  qorong'i,

115


chiroq  o'c hgan,  shamol  o 'c hirgan  bo‘lsa  kerak,  deb 

shoshmay  yoqib  qarasa,  berigi  chetda  uch  o tning  o ‘rni 

bo'sh.  U  pay tlard a  uchta  ishchi  otni  yo'q o tish   kolxoz 

uchun  hozirgi  p ay td a   o 'n t a   tra k to rn i  y o 'q o tg an d e k   gap 

edi.  Qolaversa,  bu  hodisa  frontdagi  so ld atlarning  har 

biridan  bir  b u rda dan  nonni  to rtib   olgan  bilan  barobar 

emasmidi.  Hammamiz  otlanib,  b a ’zi  birovlar  o 'q lan g a n  

m iltiq  olib,  otlarni  izlashga  tushganim izda,  o ‘g ‘rilar 

yo'liqsa  sog‘  qo'ym as  edik.  X udo  haqqi,  sog‘  qo'y m as 

edik!  Biroq  yetolm adik,  uzab  ketishgan  b o 'lsa  kerak, 

qayoqqa  ketganini  kim  bilsin.

O v u ld an   chiqib,  ikki-uch  t o 'p g a   b o 'lin ib   tu rli  to ­

monga  qarab  qidirishib  ketdik.  O 's h a n d a   adashib  qol- 

madimmi. 

Minganim 

kolxozning  zotdor  ayg'iri  edi, 

jonivor,  qamchi  tekkizmay,  olib  uchib,  k a tta   y o 'ld an  

o 'tib ,  to g '  tara fg a  yo'l  olganimni  bilaman,  orqam dan 

kelayotganlar  ham  bor  edi,  boshqa  tom onga  urib  ketish- 

ganmi,  ulardan  uzab  ketganim ni  anchadan  keyin  bildim. 

Q aroqchilarning  qorasi  qayerdan  ko 'rin a rk in ,  deb  tizgi- 

nini  bo'sh  qo'yib,  keng  d alalar  bilan  uchib  borayotgan- 

dim,  bir  mahal  ot  ta q q a   to 'x ta g a n d a ,  boshimni  k o 'ta r ib  

qarasam,  oldimda  k a tta   jarlik.  Tog'  etagiga  kelib  qolib- 

man.  Q orayib  k o 'ringa n  qir  ortidan  to 'l i n   oy  balqib, 

yulduzlar  chaqnashib,  osmon  cha raqlab  tu rg a n   ekan. 

Izg'irin  yaxlab  qolgan  qorlarni  yalab,  q urib  qolgan 

oqquraylarning  qaddini  bukib,  hushtak  chalib,  nuragan 

chol-devorlar  ichida  ukki, 

b o y o 'g 'lila r  guk-guklashib 

yotgan  edi. 

Bu  tu n d a   olamning  qayerlarida  qancha 

yaxshi,  qancha  yomon  ishlar  b o 'lib   turgandir.  Tarix- 

ning  katta-kichik  voqealari  sodir  bo'lay o tg an d ir,  xuddi 

shunday  bizning  ovulimizda  ham  m udhish  tu n   bo'ldi. 

O tlarn i  kim  o 'g 'ir la d i,  qanday  odam larikin?  Shunday 

paytda  elining  uvol-savobidan  q o 'rq m a g an   kim lar  bo'ldi 

ekan?  O 'g 'r i l a r   jarlikdagi  to 'qayz orda  bekinib  yotish- 

gan  bo'lm asin,  deb  soyga  tushib  qaradim,  hech  narsa 

ko'rinm asdi,  bir  tu lk i  «lip»  etib  to 'q ay z o r  ichidan  chiqa 

qochdi-da,  oy  nurida  k o 'k im tir  tovlanib  jarlik   bilan  ku­

mush  q u y ru g 'in i  sudrab  g 'izillab   keta  boshladi.

O vulga  qaytdim.  Ja r lik   b o 'y lab   kelayotib  esimga 

tushdi:  Jekshenqul  degan  kimsa  askardan  qochib  kelgan

116


emish,  yonida  ikkita  o 'r to g 'i  ham  bor.  Sariq  Yoyiqdagi 

qozoqlardan  emish,  degan  mish-mish  gaplarga  uncha 

ishonmagan  edim.  O d a m lar  urushda  o ‘t   ichida  jon  olib, 

jon  berib  yotsa,  qanday  qilib  b u lar  bunda  yakka  boshini 

olib  qochib,  bekinib  yursin?  Bu  nima  degan  yuzi  qora- 

lik:  «Sen  o 'lsa n g   o'laver,  men  qolsam  b o'lgani,  dega- 

nimi?  Shu  ham  insonlikm i?»  -   deb  o 'y la b   kelardim. 

O v u ld a   har  kimning  fe’li  aniq  m a ’lum  emasmi.  U nda 

bunday  pastkashlikka  boradigan  hech  kim  y o 'q   edi.  Q o ­

laversa,  uch  yilqini  birdan  qanday  hazm  qila  olarkin? 

O 'g ' r i   chetdan  kelgan.  Boyagidek  chetlab,  o'zini  olib 

qochib  yurgan,  to g '-toshni  oralab  y urga nla rgina  bu  ish­

ning  uddasidan  chiqishi  mumkin,  degan  fikrga  keldim. 

Jek sh e n q u llarn in g   askardan  qochib  yurgani  chin  bo'lsa, 

hoynahoy,  o 'sh a la rn in g   ishidir  bu,  degan  gum onga  bor- 

dim.  B unday  desam,  o 'g 'r in i  ko'z  bilan  k o'rib,  qo'l  bi­

lan  ushlab  olgan  yerim  yo'q .  Biroq  J ek sh e n q u llar  bilan 

ham  yuzlashishga  t o 'g 'r i   kelib  qoldi.  Bu  ish  ko'k lam d a 

sodir  b o 'lg an   edi.

T o 'g'risini  aytsam,  kolxozning  kund alik   tashvishlari 

bilan  yurib,  bu  voqea  yoddan  ham  k o 'ta rila y   deb  qolgan 

ekan.  Uch  ot  ikki  tishli  plugni  o 'g 'ir la sh   bilan  barobar 

degan  gap,  lekin  iloji  qancha,  g 'unon-sunonlarni  eplab, 

brigadaning  pluglarini  bir  am allab  o 'rn in i  to 'ld ird ik . 

Shu  bilan  qo 'sh   haydash  ham  boshlanib  ketdi.  O 'g 'r i  

emas,  Xudoni  ham  u n u tib   yuboradigan  v aq t  boshlandi. 

H ayotim dagi  eng  m ashaqqatli  k o 'k lam   o 'sh a n d a   bo'lgan 

edi.  El  nima  qilsin,  el  ishlasak  deydi,  lekin  ochlikdan 

sillasi  qurib,  ketm on  k o 'ta r a   olm aydiganlar  ham  bo'ldi. 

Ilgarigidek  kuch-quvvat  y o'q,  bir  kunlik  ish  haftaga 

cho'zilib  ketardi.  Buning  ustiga,  kolxozda  u ru g 'lik   ham 

yetishmasdi.  X a m p a n in g ’  bor-yo‘g ‘ini  sidirib,  har  bir 

donni  b itta la b   terib  olib  brigada  planini  bazo'r  ba- 

jardik.


O 's h a   ku n lard a  xalqning  ahvolini  k o 'rib   j u d a   achin- 

dim.  M ehnat  kuniga  hech  narsa  olmasa,  yeyishga  noni 

bo'lmasa,  nima,  elni  qiramizmi.  Endigi  ko'k lam d a  bu n ­

d an  b esh b a tta r  ocharchilikka  duchor  b o ‘lamiz-ku.  Y o'q,



X a m p a   —

  Omborxonada  don  saqlash  uchun  ajratilgan  qism.

117


bu  holda  yashash  mumkin  emas,  q an d a y   q ilib  bo'lsa 

ham  bir  y o'l ini  topish  kerak,  deb  yurib,  hov  yuqoridagi 

bekor  yotgan  yerlar  bor  edi-ku,  o'shani  haydatib,  uru 

septirmoqchi  bo'ldim .  Raisga  m aslahat  sol dim,  raykom- 

gacha  bordim,  tushu n tird im :  buni  biz  plan d an   tashqari 

o 'z   kuchimiz  bilan  elning  m ehnat  haqiga  m o 'lja lla b  

ekamiz,  dedim.  Stolga  b ag'rini  berib  o 'tirg a n   kimdir 

birov:  «Yo'q,  bunday  qilish  m um kin  emas.  Agar  biz 

bunga  yo'l  qo'ysak,  kolxoz  ustavini  buzgan  bo'lam izU   -  

dedi.  «U staving  qora  yerga  kirsin!  -   dedim  men.  -   Biz 

och  yursak  sizlarga  kim  non  to p ib   beradi?»  -   desam: 

«O  zingga  q arab  gapir,   lging  kelyaptim i?»  -   deydi. 

«O  zim ga  q arab  gapiryapm an.  Biz  ishga  yaram ay  qol- 

sak,  frontdagi  soldatlarga  kim  non  to p ib   beradi?  Buni 

o'ylam aysanlarm i?..»

Xu lias,  oxiri  rozi  bo'lishdi.  Biroq  gap  boshqa  yoqda 

edi  -   sepishga  uru  y o 'q   edi.  Kolxozning  hammasida 

don  degandan  irimga  qolmagan-ku,  uni  qayerdan  ola- 

man.  Boshim  qotib,  oxiri  elni  y ig 'ib   m aslahat  soldim, 

hamma  gapni,  bor  maqsadimni  aytdim :  «Qani  xaloyiq, 

maslahatli  t o 'y   buzilmas,  deganlar.  Nima  qilamiz,  kel- 

gusi  k o 'k la m d a   ham  shunday  gezarib  o'tiram izm i,  yo 

bir  harakatimizni  qilamizmi?  M ana  bu  ekilganlardan 

umid  qilmaylik,  yashirishning  nima  keragi  bor,  uning 

u ru g'ligidan  boshqa  hammasi  frontniki,  urushda  y u r­

gan  askarlarning  rizqi.  Agar  u ru g 'lik   topsak,  plandan 

tashqari  yer  haydab  ekin  ekish  niyatimiz  bor.  U ning 

hosilini  m ehnat  haqiga,  qari-qartang,  yetim-yesirlarga 

b o 'lish tirib   beramiz.  M enga  ishonsalaring  hamma  min- 

natni,  javobgarlikni  o'z  b o'ynim ga  olaman.  Gapning 

p o's tk allasi  shuki,  yeb  o 'tirg a n ,  tishla ringda  saqlab 

tu rg a n   don-dunlaringni  beringlar.  Yerga  sepaylik.  M ay­

li,  hozir  yemasak  yemaylik,  sabr  qilaylik,  sut-qatiq 

ichib  b o ‘lsa-da,  bir  am allab  pishiqchilikka  yetib  olaf- 

miz.  O 'z la rin g   uchun,  bola-chaqalaring  uchun  mardlik 

k o 'rsa tinglar,  aylanaylar,  y o 'q   demanglar,  chaynab  tur- 

g anlaring  bo'lsa  ham  beringlar,  v aq t  o'tm asd an   u ru g 'n i 

sepib  olaylik».  O d a m lar  yig'ilish d a  x o 'p   deyishgani 

bilan  ish  boshlanganda  qiyin  bo'ldi.  Ayniqsa,  k o 'p  

bolali  onalar  xuddi  o 'lm ay   tu rib   q o 'lid a n   hech  narsa

118


bermaydigandek, 

xullas, 


ular  urushni  ham, 

hayotni 


ham,  kolxozni  ham  q arg 'a b ,  yashirib  o 'tirg a n   bug'd oyi 

bormi,  arpasi  bormi,  bolalarining  rizqini  qiyib  b o ‘lsa-da, 

berishdi.  Aravani  kechgacha  uyma-uy  q a tn a tib ,  birovga 

yaxshi,  birovga  yomon  gapirib,  h a tto   aytishib  ham 

qoldik,  oldi  bir  pud  bug'doy,  keti  kilodan  suli  bersa 

ham  unganini,  barini  qo'ym ay  y ig 'ib   yurdik.  Mayli,  bir 

qism  don  -   shu  ham  foyda,  kuzda  o 'sh a   bir  siqim  don- 

dan  bir  pud  hosil  olsak  hozirgining  o 'rn in i  qoplamay- 

dimi,  degan  o 'ydam an.  S hunday  bo'lm asa  bu  ishga  qo'l 

urmasdim.  Q an d ay   b o 'lsa  ham  o 'sh a n d a   nima  uchun 

bunchalik  q a ttiq   q o 'llik   qildim   ekan-a?  O 'n g g a   qarab 

kulib,  chapga  qarab  y ig 'la b   hech  kimni  ham  ayaganim 

y o 'q .  Bir  xillarining  q o 'lid a n   to rtib   olgandek  bo'ldim. 

Bechora  qo'shnim   O yshaning  o'shandagi  holatini  sira 

unutm aym an.  Kuyovfdan  erta  ayrilib  (Yomonboy  urush­

d an  burun  qazo  qilm adim i),  g 'a m   chekib  yurib,  Oysha 

kasalmand  b o 'lib   qolgan  edi.  Sal  tuzalganda  kolxozda 

m ehnat  qilib,  tom orqada  ishlab  yolg'izi  Bektoshni  arang 

boqib  k a tta   qildi.  O 'z i  ham  so'nggi  ku n lard a  ishga 

yarab,  oilasini  te b ra tib   qolgan  edi.  O 's h a   kunlarda 

Bektoshga  urug'  yiqqan  aravani  h ayda tib  qo'ygan  edim. 

U larning  uyining  to 'g 'r is ig a   kelganda:  «Bektosh,  uyla- 

ringda  hech  narsa  bormi?»  -   dedim.  «Ozgina  bor, 

-   dedi  bola.  -   Pechkaning  orqasida,  t rvachada». 

«B o'lm asa  olib  chiq»  -   desam:  «Y o'q,  T o 'lg 'a n   opa, 

o'zingiz  borib  oling»  -   dedi.

Ikki-uch  kundan  beri  o g 'rig 'i  zo'rayib,  O ysha  uyda 

yotgan  ekan,  d ard n in g   zo'ridan  ranglari  siniqib  ketibdi. 

«Е1  qatori  beradiganingni  bergin,  Oysha»  -   degan 

edim:  «Bor-budimiz  shu»  -   deb  to'rv a ch an i  ko'rsatdi. 

«Shuni  b o 'lsa  ham 

bergin. 


U r u g 'liq q a   yer  tayyor, 

sepmoqchimiz»  -   desam, 

O yshaning  qovog'i  uyilib, 

indamay  qoldi.  L a ’nati  y o ‘qchiligi-ye,  odamni  qanday 

xor  qiladi!  «Oysha,  bu  bilan  k o 'p   b o 'lsa  o 'n   kun 

tirikchilik  qilarsan,  lekin  hali  qah rato n   qish  turibdi, 

kelgusini  ham  o'y lash  kerak,  bolangning  ahvolini  qara, 

k o 'c h ad a  aravasi  bilan  k u tib   tu rib d i»   -   dedim.  Oysha 

yerga  tik ilib  tu rib   yalinib-yolvordi:  «Bor  b o 'lsa  ayaydi 

deysanmi,  T o 'lg 'a n o y .  O 'z in g   k o 'r ib   turibsan-ku,  men

119


b unday  yarim jon  bo'lsam,  oxiratli  q o ‘shnim san-ku...» 

K o'n gilchanligim   tu t ib   bo'shashib  ketdim ,  biroq  shu 

zahotiyoq  ko'ngilchanlikni  y ig 'ish tirib   qo'ydim :  «Men 

brigadirm an,  ko'pchilik  uchun  shu  doningni  olib  keta­

man!  -   dedim-da,  o'rn im d an   tu rib ,  to 'rv a ch an i  qo 'lim g a 

oldim.  O ysha  indamay  teskari  q aradi...  O lti-y etti  kilo 

b u g 'd o y   ekan.  To'rvasi  bilan  olib  ketaverayin  dedim-u, 

yana  ko'nglim   bo'lm ay,  yarmini  k a tta   tovoqqa  to 'k d im . 

«M enga  qara,  Oysha,  yarmini  oldim,  xafa  b lm agin»  -  

dedim.  O ysha  men  tomon  qaraganda,  ko'z idan  oqqan 


Download 5.46 Mb.

Do'stlaringiz bilan baham:
1   ...   10   11   12   13   14   15   16   17   ...   48




Ma'lumotlar bazasi mualliflik huquqi bilan himoyalangan ©fayllar.org 2024
ma'muriyatiga murojaat qiling