J a h o n w 2 sargitzasht a d a b iy o t I

155

nazarid a  xuddi  og ‘ir   b ir  n a rsa   uyn in g   shipidan 
uzilib  tush gan dek   bo‘ldi.
—  Bek  aka!  —  y ig ‘lab  yubordi  K enja  Qora.
—  Nima  g ap ?— asab lari  ta ra n g   to rtild i  Nam oz­
ning.
—  B ir  qoshiq  qonim dan  keching!
—  N im a  gap,  o‘zi?
—  K ela-kelguncha  y ig ‘lab  keldim .
—  Tezroq  gapirsang-chi?
Y urak-bag‘rim   ado  boTdi,  uka!..  A ytsam   tilim  
kuyadi...
—  Itvachcha!  —  Namoz  shunday  b ir  o‘k ird ik i, 
K enja  Q oraning  kapaligi  uchib  b ir  daqiqada  haligi 
ru h iy   tu tq a n o g ‘idan  a sa r  ham   qolmay,  og ‘ir,  bosiq, 
mo‘m ingina  b ir  y ig it  b o ‘lib  qoldi:
—  Sizga  shum   x ab ar  k eltird im ,  bek  aka!
K enja  Qora  c h o 'n ta g id a n   x a t  chiqarib  N am ozga
u z atd i.  U zatd i-y u  o rqasiga  tis a rilib ,  qo ‘lla rin i 
qovushtirg an  ko‘yi  boshini  so lin tirib ,  jim   tu ra v e r- 
di.  Noma s a rg ‘ish  shild iro q  qog‘ozga b itilg a n  b o ‘lib 
tu m o r  shaklida  ta x lan g an   edi.  Namoz  shoshilib 
ochib,  ovoz  chiqarm ay  o‘qiy  boshladi...
«B ism illohir  rah m o n ir  rahim .
Y etim -yesirlarning,  fa q ir-u   h a q irla rn in g ,  beva- 
yu  bechoralarning  p u sh ti  panohi  bo ‘lm ish  go ‘r- 
o‘g ‘lisifa t  pahlavon  N am ozbekka  yetib  m a’lum 
boT sin k im ,  u sh b u   nom ai  a rz n o m an i  b itu v c h i 
J a rq is h lo q   m a sjid i  m u ta v a llis i  k a m in a   m u lla 
Sadafdurm en.  Ja rq ish lo q   ahli  boshiga  tu sh g an   b ir 
falo k atd an   Sizni  ogoh  etm oqni  olio  taolo  ko ‘nglim- 
ga  solibdur.  Va  jam ik i  avliyolar  qo‘lim ga  q u w a t, 
ko‘zim ga  n u r  b erib d u rlar.
BoTis  hokim i  M irza  H am id  qishloqqa  bosqin 
qilib,  sizn in g   q ay n sin g lin g iz  h u sn i  m alo h atd a 
yakka-yagona  O dinabibini  o‘g ‘irlab   k etm ish d u r.
Bui  ko‘rg ilik   shu n d ay   so d ir  boT m ishdir.  P eshin 
nam ozi  pallasida  ahli  m usulm on  m asjidga  jam ul- 
jam   boTgan  b ir  asnoda  besh  su v o riy   Jav lo n q u ln ing  
(xudo  un g a  sabr-u  qanoat  ato   qilgay)  ko‘cha  eshigi 
oldida  otdan  tu sh ib ,  ich k ari  k ira d u rla r  va  «men 
y u rt  hokim i  M irza  H am id  bo‘lu rm en ,  o talarin g
156

q a n i? »  deb  savol  q ilgaylar.  «Otamiz  nam ozga  k e t­
gan»  deb  javob  b e ru rla r.  So‘ng  su v o riy lar  ich k ari 
k irib   bem or  yotgan  x a sta   qayin  onangiz  (xudo  bul 
k ish in in g   d a rd ig a   tezro q   shifo   bergay)  va  ham da 
ik k i  qizaloqning  qo‘l-oyog‘in i  bog‘lab  u stila rig a  
k o ‘rp a  
to r ta d u r la r . 
X a m ir 
qo rib  
o ‘ltir g a n  
O dinabibini  chakm onga  o‘rab  olib  qochadurlar.
H am iyati  to p talg an   Jav lo n q u l  m asjiddan  chiqi- 
boq,  u c h t-to ‘r t  javonbachchani  yoniga  olib,  mahka- 
m aga  y u g u rib d u r.  Va  lekin  y u rt  hokim i:  «Ming- 
b a ’d  bu  ish   m ening  tom onim dan  so d ir  bo‘lm agan», 
deb  qasam   ichib,  tonib d u r.
B ir  h a fta d irk im ,  bokira  O dinabibidan  nom-u  ni- 
shon  yo‘qdur.
Iloyo  om in,  qiz  o ‘g ‘irlag an   b a d k ird o rlarn in g  
yuzi  do‘zax  o ‘tid a   kuygay.
Iloyo  om in,  badnom   bo‘lgan  Jav lo nq u ln in g   xo- 
nadonini  xudoyi  taolo  quvonchli  dam larga  yetkaz- 
gay.
Iloyo  om in,  fu q a ro p a rv a r  Nam ozboyning  joni 
ham isha  omon  bo‘lgay,  ollohu  akbar!
Barm oq  bosdim   —  M ulla  Sadaf».
Namoz  x a tn i  o‘qib  bo‘lib,  yana  tu m o r  shaklida 
tax lab ,  cho‘n ta g ig a   so lark an   sekin  o‘rn id a n   tu rd i. 
H alidan  buyon  qo‘l  q o v u sh tirib ,  t a ‘zim  bajo  qilib 
tu rg a n   K enja  Qoradan:
—  Q ishloqda  qachon  bo‘lding?  —  deb  so‘rad i.
—  K echa  oqshom  o‘sha  yerda  edim.
—  Bu  haqda  hozircha  y ig itla r  hech  n a rsa   bil- 
m asin,  uqdingm i?
—  Uqdim.
—  Bor,  endi  dam ingni  ol.
N asibaning  y u ra g i  noxush  b ir  n a rsan i  sezgan- 
dek  bezovta  bo‘la  boshladi.  O naizori  betob  edi, 
o ‘sh an g a  b ir  n arsa  bo ‘ldim ikan.  Namoz  akasi  nega 
jim ,  nega  o ‘y  su rib   ketdi?  Yo  so 'rasam ik an ?  Yo‘q, 
bunday  pay td a  un g a  gap  qo‘shib  bo‘lm aydi.  Jerk ib  
beradi.
N asiba  b a ri  b ir,  to q a t  qilolm adi...
—  T inchlikm ikan?
Namoz  N asibaga  o ‘g irilib   bazo‘r   jilm aydi:
157

—  Tinchlik,  jonim .
—  Onamdan  tashvishdam an.
—  Xudo  xo h lasa...  ham m asi  joyida  bo‘ladi.
«Nega  o‘sha  kuniyoq  x ab ar  berishm adi  ekan,  —
o‘y larin i to 'x ta ta  olm asdi  Namoz.  —  Nega bu ishga 
M ulla  Sadaf  aralashib  y uribdi.  Bu  nom ani  Bibiqiz 
xolam ni  o‘zi  yozishi  m um kin  edi-ku?  Yoki  qizining 
d a rd id a   kuyib,  og ‘irla sh ib   q o ld im ik a n ...  tav b a, 
nahotki  M irza H am id  shunday qilgan bo‘lsa,  nahot- 
ki,  u shunchalik pastkashlashib ketg an  bo‘lsa? Yoki 
boybuvaning  gapiga  k irib   qildim ikan  bu  ishni? 
Yo‘g ‘e,  Hamdamboy  xotinbozlikni  yoqtirm as  edi 
shek illi-ku ...  ehtim ol,  m eni  qo‘lga  tu s h iris h   uchun 
shunday  qilish g an d ir.  H a-ha,  xuddi  shu  n iy a td a  qi- 
lishgan  bu  ishni.  Bu  gapni  eshitib  Namoz  darhol 
yetib  keladi,  qu rsh ab   olam iz-u,  qo‘lga  tu sh ira m iz , 
deb  xayol  qilishgan.  Yo‘q,  chuch varan i  xom  sanab- 
sa n ...  bechora  Odinabibi,  endigina  o‘n  o lti  bahorni 
ko‘rg an   navnihol  eding-a,  singilginam .  Bog‘dagi 
a tirg u l  g ‘unchasi  eding,  endigina  gul-gul  ochilib 
kelayotgan eding.  N ahotki, Namoz pochchangni deb 
seni  juvonm arg  qilgan  bo‘lsalar.  Yo‘q,  men  bu n g a 
to q at  qilolmayman!  La’n a tila r,  a x ir  sen larn i  deb 
D ahbedni  tash lab   chiqib  k etdim -ku,  to ‘r t   oydan 
buyon  hech  b irin g n i  o ro m in g n i  b u zm ad im -k u . 
Senlar tin ch isan g  tin ch ib  qo‘ya qol, deb cho‘l-u biyo- 
bonlarda  daydi  itd ek  sanqib  yurubm an-ku.  Bokira 
qizda  nim a  gunoh,  yarim jon  qaynotam ,  kasalm and 
qaynonam da nim a gunoh. U bechoralar el-u y u rtn in g  
ko‘ziga qanday q arashad i endi!.. Yo‘q, tu zo q  qo‘ygan 
bo‘lsang, o‘zingni tu sh ira m a n  endi o‘sha tuzoqqa».
VI  b  o b  
K E N J A   QORANING  PICHOG‘1 
M O Y   US TI DA
N a r id d in , 
Lolavoy  d a s h tla ri 
o rq a li  qar- 
c h ig ‘aydek  uch ib   k e lay o tg an   o ‘n  y e tti  o tliq  
D arg ‘om  dary o sid an  o ‘tib   C h arx in   q ish lo g ‘iga
158

k ira v e rish d a   o t  b o sh in i  to rtd i.  Namoz  x o tin i 
N asiba,  boradigan  joyi,  bosh  suqib  kirad ig an   esh i­
g i  bo ‘lm ag an   N a za rm a tv e y ,  ta d b irk o r  jo ‘ra si 
Qobilni  o‘zi  bilan  olib  qolib,  boshqa  y ig itla rig a   uy- 
uyiga  ta rq a sh   uch u n   ru x s a t  berdi.
—  X ab ar berishim   bilan  men  ay tg an  joyga  yetib 
k elasizlar,  —  dedi  u la r  bilan  x ayrlash ark an .
K o‘z  yum ib  ochguncha,  o tliq la r  tu n   q a ’rig a   sin- 
gib  k etish d i.  Tun  q a ’rig a  singib  boray o tg anlar 
o rasida  K enja  Qora  ham   bor  edi.  N am ozning  eng 
ishonchli  y ig iti,  ko‘ngli  yaqin  sirdoshi  bo‘lib  olgan 
u.  Namoz  suyu k li  x o tin i  N asibadan  yashirad igan  
s irn i  ham   unga  ro ‘y iro st  aytadi,  m aslah at  so‘raydi. 
K o‘pincha  m aslah atig a  y u rad i  ham .  C hunki,  K enja 
Q oraning  m aslah ati  bilan  otry ad   b ir  necha  bor 
halokatdan  qu tu lib   chiqib  ketdi.  N am ozni  qo'lga 
tu sh ish d a n   u   ko‘p  m a rta   saqlab  qoldi.  Namoz 
Qoravoyni  o‘ziga  xabarchi  qilib  olgan.  B iror  y u rt- 
ga  jo ‘nashdan  oldin  axborot  olib  kelish  uchun 
K enjavoyni  jo ‘n atad i.
K enja  Qora  M ixail  to ‘ra n in g   ham   x izm atlarin i 
qoyillatib  y uribdi.  B ir  necha  bor  m uhim   xab arlar 
k e ltirib   berd i  unga.  T u rli  m avzularda  h a ra k at 
qilayotgan  y ig itla rin in g   soni,  ko‘p larin in g   ism i 
fa q a t  m ana  shu  K enjavoygagina  m a’lum .  Lozim 
top g an ni,  hozircha  bilganim   shu  deb  to ‘ra   janobla- 
rig a  m a’lum   qiladi.  M ixail  to ‘ra   uni  allaqachon 
sirtd a n   bo‘lsa  ham   m irshablik  lavozim iga  o ‘tkazib 
qo‘ygan;  yaxshigina  maosh  to ‘lab  kelyapti.  Namoz 
ham   K enja  Qoraga  o‘nboshilari  q ato ri  haq  to ‘laydi. 
Ham  ho ‘rd an i,  ham   b u rd an i  deganlaridek  hozir 
un ing   osh ig ‘i  olchi,  pichog‘i  moy  u stid a.  H u rm at-u  
e’tib o ri  ham   joyida:
—  Sizni  men  h a r  k u n i 
k u tg a n ,— deb  qo‘ydi 
M ixail  to ‘ra ,  —  k o ‘p  k u tg an .
K en ja  Q ora  p ild ira b   uy  e g a sin in g   old ig a 
tu sh a rk a n ,  «shu  issiqda  uyga  qam alib  olganingizni 
qarang-a»  demoqchi  edi,  z a ru r  bo‘lgan  ruscha 
so‘zlarn i  topolmay:
—  Uy  dim ,  siz  kirm an g ,  —  deb  qo‘ya  qoldi.
—  Men  pashshadan qochgan, — qiynalib tushu n -
159

tird i  uy  egasi.  So‘ng  «Qoravoy  bu  gal  men  bilan 
dadilroq  gaplashayapti.  J u d a   m uhim   x ab ar  k eltir- 
ganga o‘xshaydi»,  deb o'yladi.
—  Siz  pashshadan  qochgan?  —  ovozini  b ir 
p arda  balan d latib   so‘rad i  K enja  Qora.
—  H a,  pashshadan  qochgan.
—  Yo‘q,  siz  N am ozdan  qochgan.  Ha-ha-ha! 
« 0 ‘-ho‘,  m en  bilan  xud d i  o ‘rto g ‘i  bilan  gaplash-
gan dek  
g a p la s h a y a p tik u , 
b u  
q o ra 
q o‘n g ‘iz. 
H addidan  oshib  ketibdi»,  —  deb  o‘yladi-yu,  M ixail 
to ‘ra   barm og ‘in i  labiga  bosdi:
—  A staro q ,  bolalar  uxlaydi.  U yg‘onsa  yomon.
—  U zr,  janoblari.
M ixail  to ‘ra   tu n g i  kelgindini  k a tta   uy  bilan 
baqam ti  tu sh g an   to rg in a   qabulxonasiga  boshlab 
kirib   shosha-pisha  sham   yoqdi,  deraza  pard asin i 
tu sh ird i:
—  Y angi  gap  k eltird i?
—  Zo‘r   gap  k e ltird i.
—  A y tsin ,  m en  yozay.
—  Namoz  keldil
—  A?  —  shoshilib  o‘rn id a n   tu rib   ketd i  M ixail 
to ‘ra ,  —  Namoz  keldi?
—  Ha  keldi.
—  Siz  olib  keldi?
—  Yo‘q,  o ‘zi  keldi.
—  Biz  ta d b ir  qo‘llagan.  U  kelgan.  Y axshi. 
A y tsin,  Namoz  qayerda?
—  O tryadni  ta rq a td i.
—  O tryadni  ta rq a td i?   Nega  ta rq a tg a n ?   A ytsin.
—  B ilm aym an.  0 ‘zi  C harxinda  qoldi.
—  Qancha  otliq   kelgan?
—  0 ‘n  y e tti  otliq.
—  Bu  oz.  Qolgani  yo‘qoldi?
—  Q olganlarini  o ‘n lik larg a  bo‘lgan.  Qishloq- 
larg a  ta rq a tg an .
—  0 ‘nlik  ko‘p?  A ytsin.
—  A m irlik   ta ra fd a g ila rn i  ham   aytaym i?
—  A y tsin .  Bizga  kerak.  Sam arqandga  kerak. 
T oshkentga  kerak.  P e te rb u rg g a   k erak .  T ushundi?
—  T ushundi.  Ikki  yuz  ellik  y ig iti  bor  uning.
160

—  Ikki  yuz  ellik?  0 ‘h-ho‘,  bu  zo‘r.  J u d a   zo‘r.
—  Namoz  qo‘zg ‘olon  ko‘tarm oqchi.  T ushundi, 
isyon!
—  Isyon?  Y ana  ay tsin ,  qanaqa  isyon?
—  H a,  kuzga  borib  u  qo‘zg ‘olon  ko‘ta ra d i.  Boy- 
la rn i  yo‘q  qilm oqchi.  H okim -u  am ald o rlarn i  osadi.
—  D orga  osadi?
—  Yo‘q,  d a ra x tg a   osadi.
—  Qoravoy  qo‘rqm asin.  Poshsho  zo‘r.  A skar 
zo ‘r .  M enga  a y ts in ,  o try a d d a   N am ozni  yomon 
k o ‘rg an   y ig it  bor?
—  Bor,  jan o b lari.  A rslonqul  u n i  yomon  ko ‘rad i.
—  A rslonqul  S ibirdan  qochgan?  Odam  so ‘ygan? 
Biz  u n i  biladi.
—  X uddi  o‘sha  janobi  o liylari.  A rslonqul  pulga 
o ‘ch.  K o‘zi  b o 'rin ik ig a   o ‘x sh ay d i.  T u sh u n d i? 
N am ozdan  o‘ch  olmoqchi,  tu sh u n d i?  P a y t  ku tib  
y u rib d i,  tu sh u n d i?
—  Y ana  ay tsin ,  ko‘p  ay tsin .
—  A rslonqul  N am ozni  so‘ymoqchi.  M ana  b u n ­
day  so‘ym oqchi,  —  qoT larini  tom og‘ig a  olib  borib 
so 'y ish   h a ra k a tin i  ko‘rs a td i  K enja  Qora.  —  Endi 
tu sh u n d i?
—  H a,  endi tu sh u n d i.  Bu  gap  zo‘r.  Bu  gap bizga 
kerak.  J u d a   kerak.
M ixail  to ‘ra   a x ta rg a n   n arsasin i  topgan  kishidek 
m am nun  jilm ayib,  k a ftla rin i  b ir-b irig a  ishqagan- 
cha  to rg in a   xonada  uyon-buyon  y u ra  boshladi:
—  K enja  yaxshi!  M ukofot  ko‘p  boTadi!
VI I  b  o b
O DI NAB IBI NI   K I M   0 ‘G‘IRLADI?
N a m o z   b ir xayoli O dinabibining o‘g ‘irlan g an in i 
x o tin i,  Q obil,  N a z a rm a tv e y la rg a   ochiq  ay tib , 
m aslah atlash ib   ham   olmoqchi  boTdi-yu,  lekin  bu 
fik rid an   tezg in a  qay td i.  Yo‘q,  b u   gapni  hozircha 
N asiba bilm ay tu rg a n i  m a’qul.  Sezib qolsa yigTash-
6—5642 
161

ga tu sh ad i.  Jarq ish lo q q a,  x a sta  onam yoniga tezroq 
yetib  borayin,  deb  x arx ash a  qiladi.  Jarq ish lo q  
atro fig a  esa,  hoynahoy  p istirm a   qo‘yishgan.  U 
a tro fla rg a   ho zir  yo‘lab  ham   bo ‘lm aydi.
—  Qobil  aka,  —  sekin  ch aq ird i  Namoz,  —  siz 
N asib an i  olib  A rab x o n a  q is h lo g 'ig a   b o ra siz. 
K eliningizni  sizdan  boshqaga  ishonm aym an.  A x ir 
siz  u n g a  v ak il  o ta siz-k u ,  sh u n d ay   em asm i?.. 
K im nikiga  berk in ish n i  bilasizm i?
—  B ilam an.  Lekin  Namozboy,  y u rag in g d a  b ir 
dard   bor.  Qobil  akangga  aytm ay  tu rib sa n .
—  B ugun  aytolm aym an.  N asibani  e h tiy o t  qi- 
Hng.
—  E h tiy o t  qilishga-ku,  eh tiy o t  qilam an-a,  lekin 
ukam   sen  ham   o‘zingga  hush y o r  bo‘l.  Bu  dunyoda 
hech  kim ga  ishonib  bo‘lm aydi.  0 ‘ng   ko ‘zing  chap 
ko‘zingga  pand  beradi-ya.  U  oyog‘im   b u  oyog‘im ni 
chalam an  deb  payt  poylaydi-ya!..  Namozboy,  x u r­
ju n   to ‘la  arzn o m alar  bor.  B ir  tan ish ib   olsang 
bo‘larm idi?
—  A rznom alarni  hozircha  qo‘yib  tu ra m iz ,  — 
dedi  Namoz.  So‘ng  N asibaga  yuzlanib  davom  etd i. 
—  Seni  yana  tash lab   ketayotganim   uch u n   kechir 
m eni.  Boshqa  ilojim   yo‘q.  X o‘p,  x ay r  endi.  Demak, 
Qobil  aka,  b u y ru g ‘im ni  A rabxonada  k u tasiz.
—  Endi  yana  b ir  m aslah at,  Namozboy.
—  X o‘sh?  —  hushyor  to rtd i  Namoz.
—  Bordi-yu  yordam   so‘ra g a n larg a   o‘z  yigit- 
larim n i  jo ‘nataversam -chi?
Namoz  o 'n b osh ilarig a  h a r  xil  v azifalar  taqsim - 
lab  qo‘ygan.  Qobilning chekiga  tu rli m uzofotlardan 
kelgan  yozma,  og ‘zaki  arzn o m alarn i  jam lash  tu s h ­
gan.  K ish ilar  N am ozboyning  joylardagi  y ig itla ri 
yoki  y u rt  oralab  yu rg an   x ab arch ilari  orqali  h a r  xil 
iltim o slar  yo‘llash ad i,  sh ik o y atlar  jo ‘n atish ad i. 
Qasoskor  y ig itla r  tezroq  kelib  haddidan  oshib  k e t­
gan  hokim ning  popugini  p asay tirib   qo‘y ish larin i 
yoki  ota  m eros  su v in i  m irobdan  u nd irib   b erish lari- 
ni  so ‘rash ad i.  A rznom alar b a ’zan  shunaqa  ko ‘payib 
ketadiki,  bunday p a y tlard a Namoz  h a fta lab  o t  u sti- 
dan  tu sh m ay   y u rt  oralab  ketadi.
162

Namoz  b ir  o ‘ylanib  tu rg a c h ,  bosh  chayqadi.
—  Yo‘q,  y ig itla rn i  jo ‘natm ay  tu rin g ,  kerak 
bo‘lib  qo lish lari  m um kin.
H alidan buyon pichirlab ichida allaqanday duoni 
o‘qiyotgan  N asiba  yuziga  fo tih a  to rtd i.
—  Sizni  xudoyim   o ‘z  panohida  asrasin!
Namoz  ikk i  otliq   ko ‘zdan  yo‘q  bo‘lib  ketguncha
o rtla rid a n  tik ilib  tu rd i.  X o‘rsin ib  bosh  chayqarkan, 
«senga ham  oson em as, Nasibam!»  deb qo‘ydi. So‘ng, 
neg ad ir,  ju d a quvnoq ta n ta n a v o r b ir ohangda dedi:
—  N azar  M atveyevich,  qani  azizim ,  otg a  min- 
chi.
—  B edovlarga  b ir  oz  dam   bersak  bo‘la r m idi?  — 
neg ad ir  ruschalab  gap ird i  N azarm atvey.
—  Sekin  ketam iz,  —  ru sch a  javob  qaytard i 
Namoz  ham ,  —  m aslah atli  gap  bor  azizim .
—  Ilg a ri  ru s c h a n i  y a x sh i  g a p ira rd in g ,  — 
uzangiga  oyog‘in i  qo‘ya  tu rib   dedi  N azarm atvey.
—  G ap lash m ag an in g d an   key in ,  esd an   ham  
chiqib  k e ta r  ekan,  —  deb  qo‘ydi  N am o z.— Chuh, 
jonivor.
—  X o‘sh,  qanaqa  m aslahat?
Namoz  Ja rq ish lo q d a n   kelgan  nom aning  maz- 
m unini  so‘zlab  berd i.  N om ani,  negad ir  jiy an lari 
em as,  m asjidning  m u tav allisi  b itg an in i  ham   aytib 
o ‘td i.  N a za rm a tv e y ,  d a rro v   javob  q a y ta rm a d i. 
G‘a la ti  b ir  holatga  tu sh ib   qolgan  edi  u  shu  paytda. 
H am isha  betash v ish ,  quvnoq  k ay fiyatd a  yuradigan 
bu  y g itn i  ho zir  qaram a-qarshi  h is-tu y g ‘u la r  elita 
boshlagan,  v u ju d id a  boshlangan  qo‘zg‘olish  haqo- 
ratd an m i,  xo‘rlikd anm i  bilolm asdi...  Namoz  gap 
orasida,  modomiki ikkim iz  qiyom atli aka-uka tu tin - 
gan  ekanm iz,  endi  bundan  ham   yaqinroq  bo‘lib 
olishim iz  uchun  O dinabibini  senga  olib  beram an, 
boja  bo‘lamiz  deb  b ir-ik k i  bor  ay tgan ,  hazilm idi, 
chinm idi,  h a r  qalay  bu  gapni  u  qasoskor  jo ‘ra la ri 
d av rasid a  ham   ta k ro rla g a n d i.  Oqko‘ngil  N a za r­
m atvey  bu  gapga  chippa-chin  ishonib  otry ad n in g  
eng  kek sa  ja n g c h isi,  d o n ish m an d i  A bduqodir- 
xo‘jad an   m aslah at  so‘rag an   bo‘ldi.  A bduqodirxo‘ja 
bu  ta n ti  N am ozning  q a t’iy  qaro ri  bo‘Isa  kerak  deb
163

o ‘ylab,  «m um kin,  fa q a t  a w a l  seni  su n n atg a   yotqi- 
zib,  qo‘lingni  halollashim iz k erak .  A na u n dan so‘ng 
m usulm on  qiziga  uylanishga  haqlisan»,  deb  m asla­
h a t  berdi.  Soddadil  N azarm atvey  bu  gapga  ham  
chippa-chin  ishonib,  jo ‘ra la rid a n   q o 'lim n i  halollab 
q o ‘y in g la r,  deya  iltim o s  qila  bosh ladi.  N am oz­
boyning erm ak talab y ig itla ri:  «Yo‘q,  og‘ayni,  a w a l 
k attak o n  to ‘y qilib b erasan,  so‘ng su n n atg a  yotqiza- 
m iz»,  deb talab  qilishdi.
N azarm atvey  H arg o ‘sh  qishlog‘id a  b ir  kunlik 
to ‘y  qilib  berdi.
Namozga  yaqin  bo‘lish,  u n in g   h a r  b ir  ista g in i 
bajo  k eltirish ,  kerak  bo‘lsa  jo n in i  ham   fido  qilish- 
ga  ahd  qilib   q o 'y g a n   edi,  bu   ru s   y ig iti... 
«M arham atli»  Iv a n b o y n ik id a   y u rg a n   p a y tla ri 
Namoz,  S uren  uchovlari  boyning  d astu rx o n ig a 
Oqdaryodan  baliq  tu tib   kelish ard i,  h a r  ku ni  bo- 
ris h a rd i...  0 ‘sha  ku n i  ov  baro rid an   keldi.  Qarmoq 
tashlab   naq  uch  sav at  so‘lqildoq  baliq  tu tis h d i. 
N ariroqda  b ir  to ‘da  o‘zbek  bolalar  mol-u  qo‘y larin i 
o‘tloqqa  haydab  qo‘yib,  o‘zlari  daryoning  sayoz 
joylarida  h u z u r  qilib  cho‘m ilish ar,  b ir-b irla rig a  
hovuchlab 
su v  
s o c h ish a r, 
q iy q iris h a r 
edi. 
B u larn in g   ham  yayrab  olg ilari  kelib  qoldi-yu  ko‘z 
yum ib  ochguncha  yalan g ‘och  bolalarga  qo‘shilib 
ketishdi.  Quloch  otib  daryoning  ancha  ich k arisig a 
suzib  b o rish ar,  o rq alarig a  qaytib  qaynoq  qum ga 
dum alashib  h u z u r  q ilish a r  ed i...  B ir  m ahal  N azar 
orqasiga  qaytm adi,  to ‘sat dan  yo‘q  bo‘lib  qoldi. 
Namoz  o‘zi  ataylab  sho‘n g ‘igan  bo‘lsa  k erak   deb 
o‘ylab,  N azar  yo‘q  bo‘lib  qolgan  joyga  ko‘z  tik ib 
tu rg a n   edi,  u   b o 'lsa,  hu v   n a rid a   daryo  shitob  bilan 
oq ay o tg an ,  su v   t o ‘lq in   u ra y o tg a n   jo y d a  b ir 
ko‘rin d i-y u ,  yana  yo‘q  bo‘lib  ketdi.
—  Suv  olib  ketd i  uni!  —  besh-o‘n  bola  barobar 
baqirib  yubordi.
Namoz  q irg ‘oq  yoqalab  y u g u rib   qovun  pal- 
lasidek  b ir  k o 'rin ib   b ir  yo‘q  bo‘lib  borayotgan 
N azarn in g  old  tom oniga o‘tdi-y u ,  o ‘zini suvga otdi. 
X ay riy at,  unga  yetib  olish  uncha  qiyin  bo‘lm adi. 
Ammo  og‘zi-burnidan  suv  kirib  esi  o g ‘a  boshlagan
164

n im jo n g in a   o ‘sm irn i  q u ch o g ‘ig a   olgach,  hech 
suzolm ay  qoldi.  Cho‘kib  k etm asliklari  uch u n   ikki 
oyog‘in i suv o stida baro b ar silk itib ,  o‘ng qo‘li bilan 
to ‘lq in la rn i  chaloplatib  u ra r,  ammo  asov  toy- 
choqdek  i r g ‘ish la b -irg ‘ishlab  b o ray o tg an   sovuq 
to ‘lq in lar  xasdek  tu y u lg an   bu  ik k i  k a ra x t  vuju d n i 
goh  p astg a  b osar,  goh  yuqoriga  ir g ‘ita r   edi.
—  Tamom!
—  Ikkoviniyam   olib  ketdi!  —  deb  qichq irish ard i 
q irg ‘oq  bo‘ylab  y u g u rib   borayotgan  y alan g ‘och 
bolalar.
Daryo  yoyilibroq  oqadigan  joy  bor  ekan.  X uddi 
o ‘sh a  
y erg a 
y e tg a n d a  
N am o zn in g 
k o ‘z la ri 
charaqlab  ochilib  ketgandek  bo ‘ldi-yu,  bor  kuchini 
to ‘plab,  suv  yengil  loyqa  tash lab   o ‘tg a n   b ir  joyga 
chiqib  oldi.
—  Ot,  o tn i  hay d an g lar  buyoqqa!  —  deb  qichqir- 
d i  so‘ng.
Q irg‘oq yoqalb  dodlashib,  kim   o‘zarg a chopayot- 
gan  bolalardan  b iri  kerak  bo‘lib  qolar  deb  o‘ylagan 
bo‘lsa  k erak ,  o tliq   kelayotgan  ekan.  D aryoni  kesib 
0
‘tish g a   o 'rg a n g a n   bedov  tu m s h u g ‘in i  su v d an  
baland  ko‘ta rib ,  k alta  q uloqlarini  g ‘a la ti  chim irib 
Namoz  tom onga  suzib  kela  boshladi.
—  Ey,  xudoyim!
—  X ay riy at,  xayriyat!  —  ir g ‘ishlashib,  chapak 
chala  boshlashdi  bolalar.
Q irg ‘oqda o 'sg an   o ‘sm irla r  suvga  cho‘kkan  kim- 
saga  qanday  yordam   b erish   d a rk o r  ekanligini 
y a x sh i  b ilis h a rk a n .  O tdan  oliboq  N a za rn in g  
oyog‘in i  osm onga  q ilish d i.  B ehush  o 'sm irn in g  
og‘zidan  xuddi  qu m g ‘ondan  tush g an d ek   qul-qullab 
suv  to 'k ila   boshladi.
—  Endi  o im a y s a n ,  m alla  bola,  —  deb  qo‘ydi 
o tin i  su vga  tu sh irg a n   o 'sp irin .
Shu  sabab  bo‘ldi-yu,  N azarm atvey  Namozga 
q a ttiq   bog‘lanib  qoldi.  U nga  n im ad ir  qilgisi,  hech 
kim ning  esiga  kelm agan  b ir  yaxshilik  qilib,  dilini 
xu sh lag isi  keladi.  0 ‘ylay-o‘ylay  o‘sha  yaxshilik 
nim ad an   ib o ra tlig in i  topolm aydi.  Namoz  bosh 
ko‘ta rib   chiqqanini  eshitiboq d a rro v   unin g   otryadi-