J a h o n w 2 sargitzasht a d a b iy o t I

68

yetg an d a,  to ‘satd a n   p a st  v a  yum shoq  ovoz  bilan: 
«K echqurun  uyga  olib b o rin g lar» ,  deb sh iv irlad i va 
orqasiga  qaytay o tg an id a  o 'tirg a n la rg a   e sh ittirib  
dedi:
—  B etovfiqlar,  m eni  po raxo ‘r   deb  o‘ylashganga 
o'xshaydi!
M irza  kechqurun  Sherniyoz  bilan  Jum anboyni 
o ‘z  inisidek  iltifo t bilan  k u tib  oldi.  B ir cho‘qim  osh 
dam latg an   ekan,  qo‘yarda-qo‘ym ay  b irg a  baham  
k o ‘rd ila r.
— 
X udo 
x o h lasa, 
b ir 
h a fta g a  
qolm ay 
Nam ozboyni  hibsdan  chiqarib  yuboram an,  —  deb 
qo‘ydi  m ehm onlarni  kuzatay o tg an d a.
X   b  o b
BIR  BOS HGA  BIR  0 ‘L I M
N a m o z   P irim q u l  o‘g ‘lin in g   ish i  m irovoy 
su d y alar q o 'lig a o 'tg u n c h a  nom iga bo ‘lsa ham   qozi­
lik  sudida  к о ‘rib   chiqilishi  k erak   edi.  T artib   sh u n ­
day.  Namoz:  «Ha,  o tla rn i  o‘g ‘irlag an m an » ,  degan 
so‘zni  ay tsa  bas,  qolganini  bo‘lis  hokim ining  o‘zi 
to ‘g ‘rilay d i.  Shuning  uchun  ham   M irza  Qobil  ishni 
te z la sh tirish g a   oshiqadi.  M arh am atli  H am dam ­
boyning  q u ru q   qo‘ym asligiga  aqli  yetib  tu rib d i. 
H a,  nom igagina  N am ozni  so‘roq  qily ap ti  u .  Bari 
b ir,  unin g  bo‘yniga  b ir  n arsa  qo‘yish  qiyin.  Lekin, 
kim  biladi  deysiz,  jo n ig a  tegib  «ha,  o ‘g ‘irlagan- 
m an,  bor  b ilg an in g n i  qil»,  deb  yuborishi  ham   hech 
gap  em as-ku,  ax ir.
—  X o‘sh,  Namozboy  P irim q u l  o ‘g ‘li,  shunday 
q ilib ,  o t  o ‘g ‘irla s h d a   is h tiro k   e tg a n   sh erik - 
larin g izn i  aytm aysizm i?  —  so‘ray d i  M irza  Qobil.
Namoz,  taom ilga  ko‘ra ,  cho‘kka  tu sh ib ,  ikki 
qo‘lin i  tizzasig a  u zatib   o ‘tirib d i. 
Y uzi,  pesho- 
n a sid a g i  h o k im n in g   qam ch isid an   qolgan  y ara 
shishib,  gazaklab  ketg an .  H a r  lo‘qillaganda  joni 
uzilgudek  b ir  ahvolga  tu sh ad i  Namoz.
69

Uni  kecha  yana  k altaklash d i.  M irza  H am idning 
o ‘zi  u rd i  yana!  Opasi  U lu g ‘oy  bilan  jiy an i  Omon 
ertalab   k o 'rg a n i  kelib,  uchrash u v g a  ru x s a t  bo‘lma- 
gach,  k eltirg an   tao m larin i  tash lab   ketish g an d i. 
Namoz  ochiqib  tu rg a n   bo‘Isa  ham  tovoqdagi  oshga 
qo‘l  u rg isi  kelmay:  «Bechora  opaginam ,  tu n i  bilan 
uxlam ay  non  yopibdi,  osh  dam labdi...»  —  deya 
iztiro b li  o‘y lar  og‘ush id a  xo‘rsin ib -x o ‘rsin ib   o ‘tir- 
gandi.
A vaxtaxonaning  og‘ir   eshigi  g ‘ijillab   ochildi. 
Soqchining  tan ish   ovozi  eshitildi:
—  X o‘sh,  Namozboy,  yaxshi  yotib  tu rd in g izm i?
—  H a,  xuddi  onam ning  qornida  yotgandek.
Bu  soqchi,  n e g a d ir,  b o sh q ala rig a   n isb a ta n  
N am ozboyga  m eh rib o n ro q ,  d a g ‘allik   qilm ay d i, 
so'roqqa  olib  chiqayotganda  yelkasiga  qo‘ndoq 
bilan  tu rtm ay d i.
—  Men  aytgandek  qilib,  kalim a  o ‘girdingiz- 
mi? —  yana  so‘rad i  soqchi.
—  B ilganim cha  o‘girdim .
—  Y axshi  qilibsiz,  inim .  «Kalimai  shahodat»ni 
m ing  b o r  ta k ro rla g a n   k is h in in g   d ili  ra v sh an  
bo‘ladi.  G‘u rb a tn i  u n u ta d i.  Y usuf  payg‘am bar  ham 
zindonda  y o tg an larid a  shu  kalim ani  ay tib   jon 
saqlagan  ek an lar...
N am ozning  qo‘liga,  odatdagidek,  kishan  u rib  
ikki  nav k ar  qurshovida  hokim ning  m ahkam asiga 
olib  k ird ila r...  Qiziq,  hokim   nega  c h a q irtird i  ekan 
un i?..  M irza  H am id,  Hamdamboy,  M ixail  to ‘ra 
uchovlari  o 'tirish ib d i.  K a ttaq o ‘r g ‘on  qamoqxonasi 
haq id a  gap  k e ty a p ti. 
H am dam boy, 
n e g a d ir, 
m asxaraom uz  kulib-kulib  ham   qo‘y ap ti.  «Ehtim ol, 
boy  menga  nohaq  tu h m a t  qilgani  uchun  vijdoni 
azobda  qolib,  u z r  ay tg an i  kelg an d ir.  A x ir  nim a 
bo‘lgandayam   m usulm on-ku,  —  k o ‘nglidan  o‘ta  
boshladi  N am ozning.  —  Qiziq,  n ah o tk i  «Kalimai 
sh ah o d at»   u n in g   ru h ig a   t a ’s ir   e tg a n   b o ‘lsa? 
Demak,  soqchi  haq ekan-da,  kalim a m ush k u ln i oson 
qilarkan-da...»
—  Nega  tik   tu rib san ?  —  to ‘satd a n   Namozga 
yuzlandi  Hamdamboy.
70

Namoz,  boy  yaxshi  n iy atid an   aynab  qolm asin, 
deb  bazo‘r   jilm ayib,  yum shoq  ohangda  dedi:
—  0 ‘tirish g a   ru x s a t  bo‘lm adi-ku,  Boybuva?
—  Tiz  cho‘k,  it  em gan  isyonchi!
«It  emgan»  degan  ibora  N am ozning  m iyasiga 
bigizdek  sanchildi,  e tla ri  zirq irab   ketdi.  « 0 ‘zing  it 
em gansan,  o‘zing  tu h m atch isan »   demoqchi  ham 
bo ‘ldi-yu,  lekin  boyning  m arh am atid an   ham on 
um idvor  bo ‘lgani  uchun  o ‘zini  bosib:
—  H aq o rat  qilm ang,  Boybuva!  —  deb  qo‘ydi.
M ixail  t o ‘r a   h a lid a n   buyon  N am ozboyning
xuddi  qo‘r g ‘oshindan quyilgandek  m iqti  gavdasiga, 
keng  ko ‘k ra k la ri,  k o ‘k ra k la rid a   qad o q to sh d ek  
o‘ynab  tu rg a n   b a q u w a t  m u sh ak larig a  suq  bilan 
tik ilib ,  «lekin  polvon  deganlaricha  ham   bo r  ekan, 
p a rv a ris h   q ilsa n g   ja h o n n in g   m an-m an  degan 
polvonlari  bilan  bellashadigan  siyoqi  bor  ekan.  E, 
a tta n g ,  sh u n d ay   azam at  jin o yatch i  bo ‘lib  ketibdi- 
ya»,  deb  o ‘ylab  o ‘tirg a n   edi.  Suhbatga  u  ham 
qo‘shildi.  N am ozni  ru s  tilin i  bilm asa  k erak ,  deb 
o‘ylab,  bilganicha  o‘zbekchalab  so‘ra y   boshladi. 
So‘ray o tg an d a  qo‘lidagi  b ir  d asta  qog‘ozni  unga 
ko‘rsa tib   tu rd i:
—  Siz  K a ttaq o ‘r g ‘onda  qam algan?
«Nima  desam   ekan,  —  tezg in a  fik rid an   o ‘td i 
N am ozning,—qam alganim ga  ochiq  iq ro r  bo‘laymi? 
U nda  b ir  tu h m a t  u stig a   boshqasi  ham   qo‘shiladi- 
ku...»
Namoz  boshini 
ilk is  ko‘ta rib   xud d i  M ixail 
to ‘radek  chuchuk  til  bilan  javob  qay tard i:
—  H a,  qam algan.
—  N ega  qam algan?
—  M ushtlashgan.
—  K im   bilan  m ushtlashdi?
Namoz  a w a lig a   yetim   jiy an larim n in g   yarim  
tanobcha  keladigan  yeriga  o ‘ta rc h ilik   b ir  boy  obju- 
voz  q u rib   old i.  Shu  h a q n i  ta la s h ib   boynin g  
o ‘g ‘illa ri  bilan  m u sh tlash u v d im ,  demoqchi  ham 
bo ‘ldi-yu,  o 'tirg a n la r  un i  m azax  qilib,  shunchaki 
erm akka  so‘roq  q ilay o tg an larin i  sezib,  ta fsilo tin i 
aytm ay  qo‘ya  qoldi:
71

—  Yomon  odam lar  bilan  m ush tlashg an .
—  Nega  m ushtlashgan?
—  Qo‘lim   qichib  tu rg a n   edi.
—  Qo‘l  qichiganda  u rad i?
—  Ha,  u rad i.
—  Keyin  qam oqdan  qochgan?
—  H a,  qochgan!
—  Siz  qochoq?!
—  H a,  qochoq!
—  It  emgan!  —  H am dam boy  o‘rn id a n   tu rib  
k e td i,—o ‘zing  qochoq, 
isy o n ch i  b ir  m a x lu q  
ek an san -k u , 
nega 
tu h m a tc h i 
p a x sa k a sh la rg a  
boshchilik  qilib  yuribsan?
—  0 ‘zingiz  tu h m atch isiz,  Boybuva!
Bu  gap  H am dam boyga  qarab  aytilg an   bo‘lsa-da, 
M irza  H am idning  h am iy atig a  tegib  k etd i  shekilli, 
sakrab  o 'rn id a n   tu rd i:
—  T ilingni  tiy!
—  Sen jim   tu r ,  laycha.  K a tta   it  irillag an d a,  lay- 
cha  jim   tu ris h i  kerak.
—  Men  senga  laycha  bo‘ldim m i?
—  U ndan  ham  b a tta rro q san .
—  M ana,  m ana  senga  o ‘g ‘ri,  qochoq!  —  M irza 
H am id 
e tig in in g  
q o ‘n jid a n  
q a m ch isin i 
olib 
N am ozning  yuzi-ko‘zi  dem ay  qulochkashlab  tu sh i- 
ra   boshladi.  0 ‘tg an   gal  o ‘zini  H am dam boyga  yaqin 
ko‘rs a tish   uchun  nom igagina  qam chilagan  edi.  Bu 
gal  unin g   ham iyati  q a ttiq   haq o ratlan d i,  m o‘ta b a r 
zo tlar  oldida  u n i  *ko‘ppak»  deb  atadi-ya!
—  M ana  senga,  mana!
M ixail  to ‘ra  shoshilib  kelib  hokim ning  qo‘lidan 
ushladi:
—  Endi  urm ang.
—  Siz  aralashm ang,  mana!  —  og ‘zidan  ko‘pik 
sach ratib   dedi  hokim .
—  Qonun  m an  etad i,  —  ovozini  hiyol  balandla- 
tib   rasm iy  b ir  ohangda  dedi  M ixail  to ‘ra ,  —  mah- 
busni  u ris h   yomon.
M irza  H am id  n e g a d ir,  qo ‘lid a g i  q am ch in i 
xonaning  b u rch ag iga  otib  yuborib,  borib  o ‘rn ig a 
o‘tird i.  0 ‘tird i-y u   shu  zahotiyoq  xuddi  cho‘g ‘  usti-
72

ga  o 'tirib   olgandek  yana  tu rib   xonada  aylana bosh­
ladi.
—  Bu  o ‘g ‘rin i  sazoyi  q ildirdingm i?  —  to 'sa td a n  
esig a 
tu s h ib  
qolg an d ek  
sh o sh ilib  
so ‘ra d i 
Hamdamboy.
—  Yo‘ql  —  dedi  M irza  H am id.
—  H oziroq bozorga  hayda bu  yaloqxo‘rn i.  Keyin 
sudlovni  te z la sh tir.  Sibir  qildiram iz  bu  isyonchini!
V ujudida  qo‘zg ‘algan  g ‘azabning  behad  kuch- 
lilig id an m i,  q am ch ilar  zarb id an   ta n ig a   yetg an  
ozorning  iztiro b id an m i,  xo‘rlig i  oshib,  dunyo-dun- 
yosi  qorong‘i  bo‘lib  ketganidanm i,  Namoz  shu 
paytda  xud d i  nasha  elitgandek  garan g ,  vuju d i 
k a ra x t  edi.  V oqealar  bam isoli  tu sh id a   so d ir  bo‘la- 
yotgandek,  un ga  aloqasi  yo‘q,  bem aqsad,  m a’no- 
sizdek  tu y u la   boshladi.
Uch 
n a v k a r  old id a, 
u ch  n a v k a r  k e tid a , 
no g ‘orachi  oldinroqda  D ahbedning  m ash h u r  Omon 
ja rc h isi  orqaroqda  bozorjoyga  olib  k iray o tg an lari- 
da,  Namoz  to ‘satd a n   uyqusidan  u y g ‘onib  ketgan- 
dek  bo‘ldi:
—  Yo‘q,  yo‘q!
Omon  jarch i  yer-u  k o ‘kni  larzag a  k e ltirib   o‘k ira 
boshladi:
B o zo rd a g i  o d a m la r.
E s h itm a d im   d em a n g la r.
K a z zo b ,  o 'g 'ri  N a m o zb o y ,
O t  o‘g ‘irlab  o 'tg a n   oy...
«N ahotki,  b u la rn in g   ham m asi  o ‘ngim da  yuz 
b e ra y o tg an   bo ‘lsa.  E,  xudo,  o ‘g ‘r i  em asligim  
o 'zin g g a   ayon!  Tamom,  ham m asi  tam om   bo‘ldi. 
Tom chilab  yiqqan  obro‘yim  chelaklab  to ‘kildi  par- 
vardigor!  O dam larning  ko‘ziga  qanday  qaraym an 
en d i.  Q arin d o sh larim ,  yo r-u  d o ‘s tla rim   oldida 
yuzim   qaro  bo ‘ldi-ku!  Odam  bolasi  pu lin i  yo‘qotsa 
hech  n a rsa   yo‘qotm aydi,  sog‘lig ‘in i  yo‘qotsa  ko‘p 
n a rsa  yo‘qotgan  bo‘ladi,  o b ro 'y in i  yo‘qotsa  —  ham ­
m asidan  m ah ru m   bo‘lgan  bo‘ladi,  d er  edingiz, 
Devona  bobo.  Men  ham m a  n arsam n i  boy  berib 
qo‘yd im ...  G o'dakligim dayoq  ota-onam dan  ayril-
73

ganim   kam m idi.  B ir  b u rd a  nonga  zor  bo‘lib,  qish- 
loqma-qishloq  kezganim   yetm asm idi,  o ‘lib -tirilib , 
o zgina  o b ro ‘  o r tt ir g a n   ed im ,  u n i  ham   k o ‘p 
k o 'rd in g m i,  e,  xudo!  Yo‘q,  y ig it  kish i  badnom 
bo‘lib  yashaganidan  o‘lgani  yaxshi.  U ndan  ko‘ra 
meni  tezroq  osib  qo‘ya  qolm aysanlarm i!  Yo‘q, 
«oyning  o‘n  beshi  qo ro n g ‘u  bo‘lsa,  o ‘n  beshi 
y o ru g ‘,  dey dilar.  C hidashing  k erak ,  yetim cha! 
C hidaysan,  boshqa  ilojing yo‘q.  Y uzingga  qorakuya 
su rk a b   q o 'y d ila r.  N o m in g n i  poklab  k e tis h in g  
kerak,  u dunyoga uncha oshiqm a,  bu qaro yuz bilan 
u  dunyoga  ham   s ig ‘m aysan  endi...»
Qo‘li  orqasiga  bog‘langan  m ahbusning  qorniga 
ch am b arak   qilib   arq o n   o ‘ra s h g a n .  A rq o n n in g  
boshqa  u c h in i  o tliq   n a v k a r  e g a rn in g   qoshiga 
bog‘lab  olgan.  N am ozning  boshi  solingan,  ko‘zlari- 
n i  c h irt  yum ib  arqon  qayoqqa  su d ra sa   o ‘sha  yoqqa 
chalam a-chatti  qadam  tash lab   b o ry ap ti  u.
—  Bay-bay-bay!  Q om atni  qaran g -u,  qilgan  ish in i 
qarang!
—  Voy,  bu  Namoz  polvon-ku.
—  Polvon  em ish,  o t  o ‘g ‘irlab d i,  ovsar!
—  Otga  ishqibozligi  bo r  edi!
—  Toshbo‘ron  qilish  kerak.
—  U r  o‘g ‘rini!
—  Voy,  sho‘rlik n in g   bola-chaqasi  b o rd ir,  — 
o‘ng-u  so‘ldan  ana  shunday  p ast-u   baland  ovozlar 
ham   esh itilib   tu rib d i.  Namoz  boshini  ko‘tarolm ay- 
di,  ko‘zini  ocholmaydi,  v u ju d i  u y atd an   qora  terg a 
botib  boryapti.
Omon  ja rc h i  avjiga  chiqadi:
—  To‘r t   bedovni  o‘g ‘irlab,
A rzon  garovga  pullab...
X uddi  shu  pay td a  olomon  orasid an  paran ji- 
chachvonga  o ‘ralg an  b ir  ayol  xuddi  poloponini 
q irg ‘iydan  him oya  qilgan  chum chuqdek  chirqillab 
chiqib  bandini  quchoqlab  oldi:
—  Voy-dod,  m usulm onlar,  bu   m ening  ukam -ku! 
U  o‘g ‘ri  em as,  im o n siz  H am dam boy  tu h m a t 
qilay ap ti  unga!  Hoy,  Omon  nega  qarab  tu rib sa n , 
arqonni  qirq,  q irq   zorm andani!  Tog‘angni  qutqar!
74

N am ozning  ko‘zlari  yaraqlab  ochilib  ketdi:
—  Opa jonim!
—  Hoy  m usulm onlar!
O rqadagi  n av k arlard an   b iri  o tin i  te zlatib   ayol- 
n in g   yaqiniga  keldi-yu,  engashib  ko‘ksidan  n a ri 
ita rd i:
—  O ling  qo‘lingizni.
Omon  yelkasidagi  x u rju n n i  yerga  qo‘yib  otliq lar 
dav rasig a  shoshilib  kird i-d a,  onasini  d a st  k o 'ta rib  
n a ri  k eta  boshladi.
—  U kaginam ,  pahlavonim !  —  b a tta r  chinqirib 
yubordi  U lu g ‘oy.  —  Zolim lar,  qon  tu p u rg u rla r...
N am ozning  qu lo g ‘ida  anchagacha  U lu g ‘oyning 
c h in q irig ‘i  jaran g lab   tu rd i.  A ncha  uzoqlashgach 
yelkasi  osha  orqasiga  k o‘z  tashlab ,  opasini  yana 
к о ‘rib   qoldi.  Omon  uni  qo‘lidan  chiqarib  yubor- 
m aslik  u chun  b a g ‘rig a   m ahkam   bosar,  U lu g ‘oy 
bo ‘lsa  tip irch ilan ib ,  tata lan ib ,  o ‘g ‘linin g   ko‘ksiga, 
y u zlarig a  ayam ay  m u sh tla r  edi.
—  Yo‘q!!  —  Namoz  orqasiga  yarim   b urilib 
shunday  b ir  kuch  bilan  oldinga  in tild ik i,  egarning 
qoshiga  m ahkam   bog‘langan  ju n   arqon  ta ra n g   tor- 
tilib   o tn in g   orqa  oyoqlarini  bukib  yubordi.  Olti 
n av k ar  h a r  qancha  u rin sa   ham   ban d in i  joyidan 
s iljita   olm adi.  Namoz  ik k i  oyog‘in i  oldinga  tira b , 
xiyol  orqasiga  tash lan g an   ko‘yi  tish la rin i  g ‘ijirla t- 
gancha  tik   tu ra v e rd i.
—  O tga qam chi bos,  —  b u y u rd i qorovulboshi,  — 
m enga  desa  о‘lib  ketm aydim i!
N am ozni  bozor joy dan  otga  s u d ra tib   olib  chiqib 
k e tish d i...
H o z ir  y ig it  an a   s h u la rn i  o‘ylab   o ‘tirb d i. 
S hu n in g   uch u n   ham   M irza  Qobilning  nim a  deya- 
yotg an in i  yaxshi  anglay  olm adi.
—  Uxlab  qoldingizm i?  —  ovozini  b ir  parda 
y u q o rilatib   so‘rad i  M irza  Qobil.
—  U xlaganim   yo‘q.
—  Ay tin g   bo‘lm asa.
—  N im ani  aytay?
—  Ot  o‘g ‘irla s h d a   is h tiro k   e tg a n   sh erik - 
la rin g iz n i  so ‘rayapm an.
75

—  M enga  qaran g,  M irza,  siz  o ‘zi  qachondan 
buyon  qozi  bo‘lib  qoldingiz?  —  beto q at  bo‘lib 
so 'ra d i  Namoz,  —  siz  yax sh isi  m irzalig in g izn i 
q ilav ersan g iz-ch i! 
U c h -to ‘r t  
k u n d a n  
buyon 
boshim ni  q o tirib   yubordingiz-ku.
—  Shodixon  to ‘ram   m enga  vak o lat  b erg an lar.
—  Lekin,  fu q aro   vak o lat  berm agan-ku!
M irza  Qobil  o‘rn id a n   tu rib ,  d arich a  orqali  hov- 
liga  ko‘z  tash lad i.  B itta -b itta   bosib,  Namozga 
yaqinlashib:
—  N iyatim   sizga  yordam   berm oq,  —  deya  shi- 
virlab  qo‘ydi,  —  kecha  oqshom  m ening  hovlim ga 
do‘stlarin g iz  kelib  ketish d i.
—  K im lar  keldi?  —  to ‘satd a n   h u sh y o r  to rtd i 
Namoz.
—  Sherniyoz  bilan   Ju m an b o y   otliq   y ig itla r.
—  Ul-bul  tash lab   k etish g and ir?
—  Baholi  q u d ra t,  —  g ‘a la ti  jilm ayib  qo‘ydi 
M irza  Qobil.
*Obbo,  nom ard-ey,  fik rid an  o ‘td i  N am o zn in g ,— 
o lg an san , 
o lgan d ay am   ju d a   k a tta   o lg an san . 
B echoralarning  sho‘r i  q u riy d i  endi.  Sendan  keyin 
qozi  kalon  terg o v   boshlaydi,  u n dan  keyin  m irovoy 
su dya-yu  o k ru g   s u d la ri  yeng  sh im a rib   ish g a 
k irish ad i,  sho‘rin g   q u rg ‘u rla rn in g   chaynab  tu rg a n  
nonigacha  to rtib   o lasan lar,  xudo  berdi  endi  sen- 
larga!  Bu  o‘rta d a   H am dam boy  vaq td an   y u tib ,  jan- 
ja lla rn i  bosti-bosti  qilib  oladi.  M ing  ta n g a   sarflay- 
di-yu,  yuz  m ing  ta n g an i  u rib   ketad i  bu  nom ard. 
R ejalarin in g   p u x ta lig in i  q aran g -a...  Yo‘q,  qanday 
bo‘lsa  ham   m en  bu   yerdan  chiqib  k etish im   kerak. 
Bo‘lm asa,  badnom   b o ‘lam an.  N om im   o ‘g ‘rig a  
chiqadi.  E,  xudo,  n a h o tk i...  A x ir bechoralar  m enga 
um id  ko‘zini  tu tis h g a n   edi-ku,  yordam   berish 
o‘rn ig a  bo sh larig a  tash v ish   solib  qo‘ydim -ku!.. 
Qochaman!  Eson-omon  q u tu lib   chiqib  ketsam ,  sen 
tu h m a tc h ila r  bilan  o ‘lguncha  olishganim   bo ‘lsin ... 
Yo  b u g u n ,  yo  hech  qachon!  Q aro rim   shu! 
Qochaman!  B ir  boshga  b ir  o ‘lim!»
N am ozning  tis h la ri  g ‘ijirla b   k e td i.  B oshini 
keskin  k o 'ta rib ,  a tro fg a   b u rg u t  qarash   qilib  oldi.
76

—  R ostdan  ham   yordam   berasizm i?  —  so‘rad i 
M irza  Qobildan.
—  X udo  shohid!  —  shoshilib  dedi  M irza.
—  X o 'sh ,  nim a  qil,  deysiz?
—  Q ilm ishingizga  iq ro r bo‘lasiz.  So‘ng  Boybuva 
ko‘pchilik  oldida  sizn i  kechirgan bo‘ladi.  U  kishiga 
el  o 'rta s id a   «M arham atli  boy»  degan  dovrug* 
kerak.
—  0 ‘sha  kecha  ju d a  qorong‘i  edi,  —  yolg‘ondan 
so‘zlay  boshladi  Nam oz,  —  tu rib   gapirsam   mayli- 
mi?
—  Bemalol,  —  ish i  o ‘ngidan  kela  boshlagani 
uchu n   o‘zida  yo‘q  m am nun  edi  M irza  Qobil.  — 
X udo  haqqi,  bemalol  tu rib   gap irav erin g .
—  0 ‘sha  kecha  ju d a   qorong‘i  edi,  ammo,  men 
qo ro ng ‘ida  y u rish g a  o‘rg an ib   qolganm an.  Boyning 
baland  qo‘r g ‘onidan  oshib  o ‘td im -u ,  to ‘g ‘ri  otxona- 
ga  yo‘l  oldim .  B ir  m ahal  otboqar  m enga  tash lan ib  
qolsa 
bo‘ladim i! 
Yo 
s h e ri 
xud o , 
dedim -u, 
qulochkashlab,  m ana  bunday  qilib  boshiga...
Shavq-u  zavq  bilan  hikoya  tin g lay o tg an   M irza 
Qobil  gu rzid ek   og ‘ir   m u sh t  chakkasiga  tu sh g an in i 
sezm ay  qoldi.  K o‘zi  g ‘a la ti  olayib,  b ir  daqiqa 
angrayib  tu rd i-d a,  sh ilq   etib  yonboshiga  yiqildi.
Namoz  keskin  b ir  h a ra k a t  bilan  eshik  yoniga 
borib,  qiya  ocharkan:  «Yordam,  yordam   bering 
m usulm onlar»,  dedi  vahim ali  b ir  ohangda  ingrab. 
Tezroq  terg o v   tu g asa-y u ,  m ahbusni  tezro q   avax- 
tax o n ag a  eltib  qo‘yib,  u lfa tla r  yoniga  bora  qolsam, 
deya  o‘zicha sh irin   xayollarga borib o‘tirg a n   soqchi 
o ‘qdek  ich k ari  otildi-yu,  N am ozning  oyog‘iga  cha- 
lishib  «gup»  etib  y erg a yiqildi.  Bo‘yni  aralash   kelib 
tu sh g an   m u sh t  un i  ham  tin c h itd i  qo‘ydi.  Namoz 
m u sh tlash g an d a  odatda,  raq ibig a  fa q a t  b ir  m usht 
tu s h ira rd i.  H a r n arsad an   o ‘ziga  erm ak  a x tarad ig a n  
m a rh a m atli  Ivanboy  un i  k a tta   polvonlar  bilan 
m u sh tla sh tirav e rib ,  xo‘b  p ish itg an ,  ta jrib a li  qilib 
q o ‘y g an   edi. 
M u sh tla sh g a n d a   ra q ib in in g   yo 
bo‘yniga  yoki  chakka  qon  to m irig a  u rish   kerakli- 
g in i  Namoz  o ‘sha  qulochkash  polvonlardan  o ‘rgan- 
gan.  Soqchini  y ech in tirib ,  kiy im larin i  o‘zi  kiydi.
77

P a tro n to sh in i  yelkasiga  taq ib ,  m iltig ‘in i  qo‘lga 
oldi.  Yuzi  va  peshonasidagi  qam chi  zarbidan  hosil 
bo‘lgan  y a ra lari  bo‘lm asa  k o 'rg a n   kish i  uni  bo‘lis 
hokim ining  n av k arlarid an   deb  o‘ylashi  m um kin.
Namoz  qozixona  esh ig in i  u stid a n   zan jirlab , 
go‘yo hech  n arsa bo‘lm agandek,  shoshm asdan,  hov- 
liqm asdan  hovliga  ch iq d i.  D arvoza  b iq in id a g i 
og ‘ilxonada  M irza  Qobilning  oti  q a n ta rig ‘liq  t u r ­
gan  ekan.  Y etaklab  ko ‘chaga  olib  chiqdi-da,  b ir 
sakrab  m inib  oldi:
—  B ir  boshga  b ir  o ‘lim ,  chu!
H ozir  Jarq ish lo q   tom onga  borib  bo‘lm aydi,  yo‘l 
yomon  —  botqoq,  ot  yaxshi  chopolm aydi.  Loyish 
yoki  Sam arqand  yo‘lidan  borgani  m a’qul.  Yo‘q, 
Loyish  tom on  xav fli,  yo‘lovchi  siy rak   —  d arro v  
ko‘zga  tash lan ib   qoladi.  Sam arqand  yo‘lidan  ket- 
gani  m a’qul.  «Eson-omon  Q arshi  a rig ‘idan  o ‘tib  
olsam ,  bo‘ldi,  uyog‘i  O qdaryo...  To‘qaylar,  qamish- 
zo rlar  panoh  bo‘ladi  m enga,  chu,  chu!»  —  Shu 
yo‘sin  fik rid an   o‘tkazib  b o ray ap ti  Namoz.  Ammo, 
mol  egasiga  o‘xsham asa  harom   o‘ladi  deganlari 
haq ro st  ekan.  M irzaning  o ti  ham   o ‘ziga  o ‘xshab 
kichkinagina,  nim jongina  edi.  N am ozning  jussasi 
k a tta   em asm i,  og‘irlik   qilay ap ti  shekilli,  jonivor 
terlab ,  pishqirib,  og ‘ir-o g ‘i r   so‘lish  ola  boshladi. 
To‘r t   oyoqlab  ta s h la y a p ti-k u ,  am m o  o y o q lari 
bam isoli  o‘z  o ‘rn ig a   tush ay o tg an d ek   —  yo‘li  hech 
ko'paym ayapti.
«Charchading,  jonivor,  charchading,  —  fik r i­
dan  o ‘tk azd i  yana  Namoz,  —  у ana,  ozgina  chidab 
berg in ...»   Yo‘q,  Namoz  mo  Ijallagan  m anziliga 
y eto lm ad i.  O rqada,  h o ‘  ik k i  ch aq irim   n a rid a  
g alalash ib   k e lay o tg an   o tliq la r  k o ‘rin d i.  O tlar 
tu m sh u q larin i  cho‘zib,  q a rc h ig ‘aydek  uchib  keli- 
s h a rd i.  Nam oz  o tin in g   b o sh in i  to r tib ,  o ‘ng 
tom ondagi  suvi  qu rib   qolgan  an h o rg a  tu sh a   bosh­
ladi.  Ammo,  a n h o r  unga  qopqon  ham   bo‘lishi 
m um kin  ekan.  Yo‘q,  bu  yerda  qolib  bo'lm aydi!  B ir 
am allab,  tep alik k a  chiqib  olishi  kerak!  Tepalik 
un g a  o ‘q  o 'tm a s  qalqon,  m u stah k am   qo‘r g ‘on 
b o ‘lad i.  T irm a sh ib ,  a n h o rd a n   c h iq d i-y u ,  yuz
78

qadam cha  n arid ag i  y an to g ‘-u  shuvoq  bilan  qoplan- 
g an  te p a lik k a   q arab   s u rg a lib   chiqa  boshladi. 
Mo‘ljallag an   joyiga  eson-omon  yetib  olgach,  g ‘uj 
bo‘lib  o‘sgan  y u lg ‘in la r  panasiga  o ‘zini  otd i.  Bu 
yerdan  yaqinlashib  kelayotgan  o tliq larn i  bemalol 
k u z atish   m um kin  ed i...  O tliqlarning  ik k ita si  m ir- 
shabxonadanga  o‘xshaydi,  o tla rin in g   dum i  kesil- 
g an,  q o lg a n la ri  M irza  H am id n in g   n a v k a rla ri. 
Y ig itlard an  b irin in g   oti chopqirroq ekanm i,  o‘n-o‘n 
besh  odim   ch am asi  o ld in d a  k e ly a p ti.  Namoz 
q o 'lid ag i  m iltiq n i  qaytadan  o ‘qlab  oldi,  patron- 
to sh d ag i  o‘q larn i  shoshilib  sanab  chiqdi.  «Ko‘rm ay 
o ‘tib   k etish sa,  otm aym an,  —  yashin  tezligida 
fik rid an   o‘td i  N am ozning,  —  bordi-yu,  к о ‘rib   qo- 
lish sa  
avv al 
o tla rin i 
o tib , 
o g o h la n tira m a n . 
O rqalariga  qaytishm asa,  o‘zlarid an   ко‘rsin ,  ham- 
m alarin i  qirib   tashlaym an...»
O ldinda  kelayotgan  y ig it  otn ing   boshini  to rtd i:
—  M ana,  m ana  bu  yerda  ekan!
Ammo  y ig itn in g   ovozi  o‘chm asdan  b u ru n   o‘zi 
o t-poti  bilan  a g ‘darilib   tu sh d i.  K etid an   kelayotgan 
o tliq   ham   yiqilayotgan  o ti  u stid a n   uchib  tu sh d i.
—  X o‘sh,  chavandozlar,  ahvollar  qalay  endi?  — 
qichqirdi  Namoz.  Tepalikka  chiqib  olishi  unga  qo‘l 
kelib,  ru h in i  ko‘ta rib   yuborgan,  tepalik  bam isoli 
b u tu n   boshli  b ir  qo‘shindek  un g a  m adad  berayot- 
gan  edi.  Eng  m uhim i,  shu  paytda  N am ozning vuju- 
dida  qo‘rqu v d an   a sar  yo‘q.  0 ‘zini  qushdek  yengil 
h is  qildi.  Qalbida  sokinlik  hukm ron;  o‘lim dan 
zarrach a  vahm i  yo‘q  edi.
—  Q urshov,  qurshovga  tu sh ib   qoldik!  —  ikki 
d o ‘s tin i  o t  u stid a n   uchib  k etg an in i  ko ‘rg an   y ig it­
lard an   b iri  vahim ali  qichqirib  yubordi,  —  orqaga, 
chekinib  tu rib   hu ju m   qilam iz.
Sakkiz  o tn in g   boshi  b ird an   to rtild i.  Bedovlar 
o ld in g i  o y o q larin i  osm onga  ko ‘ta rib ,  k ish n ab  
yuborishdi.  N av k arlar  orqaga  chekinib,  g ‘uj  bo‘lib 
a lla n a rs a la r  h aq id a  m a sla h a t  qila  b o sh lash d i. 
N ihoyat,  b ir  qaro rg a  keld ilar  shekilli,  o tla rn i  bir- 
b irig a   yetov  qilib  bog‘lab,  b irin -k etin   suvi  qurigan 
anhorga  tu sh a   boshlashdi.  «Shu  tu rish d a   ham